Koniec hanby

Koncaj hanby

Sofoniáš 3:14-16

Od Gabe Fluhrer

Keďže sedíte, prosím, vezmite svoje Biblie a otočte sa na Sofoniášovu kapitolu 3. Ak neviete, kde je táto kniha, nevadí. Netreba mi priznať, ale v prvom presbytériu, na ktorom som sedel, musel som sa pozrieť do indexu, aby som našiel túto knihu! Dobre? Takže to bolo, keď som bol v seminári, tak sa necítite zle, ak ju nenájdete! Je na strane 790 vo vašich lavicových Bibliach; 790. A len aby som vám dal tip, kam pôjdeme v najbližších dvoch nedeľách večer, budeme sa pozerať na 3:14-16 dnes večer a potom budúcu nedeľu večer, ak bude Pán cnieť, sa pozrieme na to, čo sa nazýva [[BVRJán 3:16]] - jeden z mojich obľúbených veršov Biblie. Takže som už nejaký čas rozmýšľal o týchto veršoch a dnes večer začneme v kapitole 3, veršoch 14 až 16; strana 790.

Poďme sa pomodliť a potom budeme počuť Božie slovo.

Náš Otec, čo sme práve spievali, je naša veľká nádej dnes večer – že Ježiš, ktorý bol kedysi pozdvihnutý pred viac ako 2000 rokmi, bude dnes večer pozdvihnutý ako vyvýšený, vzkriesený Spasiteľ, ktorý je jedinou nádejou pre nás zničené hriešniky. Môže ten, kto hovorí, ubúdovať, aby Kristus mohol rásť a naplniť všetko. Modlíme sa za moc Ducha, aby slovo bolo skutočné a živé a ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a prosíme to všetko v Ježišovom mene, amen.

Sofoniáš 3, počnúc veršom 14. Toto je Božie slovo:

Spievajte nahlas, dcéra Siona; kričte, Izrael! Radujte sa a velebte zo všetkého srdca, dcéra Jeruzalema! Pán odňal súdy proti vám; odčerpal vašich nepriateľov. Král Izraelov, Pán, je uprostred vás; nikdy viac nebudete báť zlo. V ten deň bude povedané Jeruzalemu: "Neboj sa, ó Sion; nenechaj svoje ruky slabnúť.”

Trawa vädne, kvety padajú, ale slovo živého Boha bude stáť naveky a naveky, amen.

Najlepšia letecká spoločnosť je Southwest Airlines a my ich tu už nemáme, dozvedel som sa to hneď, keď sme sa sem presťahovali! Bola to naša záchrana, keď sme sa vrátili zo zahraničia, z Pennsylvánie, do Južnej Karolíny, keď som bol na Westminsterskej škole. A mali túto reklamnú kampaň pred niekoľkými rokmi, ktorá bola jednou z najlepších, aké som kedy videl, a slogan tejto kampane bol: „Chcete utiecť?“ A bola tam jedna reklama, kde ste videli tohto muža a túto ženu sediacich v akomsi korporátnom zasadacom priestore, zjavne výkonných typov, a oba sa pozerajú priamo dopredu a on nervózne pozerá okolo a hovorí: „Vieš, chcel som ti to povedať už dlho, ale vždy som mal k tebe city.“ A ona sa veľmi vzruší a pozrie sa naňho a chytí jeho ruku a hovorí: „Aj ja!“ A on sa akosi pozrie začudovaný a otočí sa, a vidíte, že má v uchu slúchadlo, a on hovorí: „Počkaj chvíľu. Čo to bolo?“ A vidíte jej tvár a ona hovorí: „Ó, nie!“ A prichádza slogan: „Chcete utiecť?“

Vina vs. Hanba

A keď som o tom tento týždeň rozjímal, sú chvíle v našich životoch, keď si želáme, aby sme mali tú možnosť, nie je to tak? Kde by sme mohli jednoducho uniknúť od toho, čo je - okolností, ľudí, čokoľvek to môže byť. Predovšetkým si myslím, že chceme uniknúť od spomienok a častí našej minulosti, ktoré nám spôsobujú hanbu. A musíme na začiatku rozlíšiť medzi vinou a hanbou. Výskumník hanby, Brene Brown - ak ste o nej nepočuli, nie je to problém. Ak máte možnosť, urobila prezentáciu, ktorá má na TED asi 30 miliónov videní, s názvom „Sila zraniteľnosti a hanby“. Stojí za to pozrieť. Napísala veľa o tejto téme a rozlišuje medzi vinou a hanbou týmto spôsobom. Hovorí: "Vina je zlyhanie urobiť niečo podľa štandardu a cítiť primerané psychologické nepohodlie nad tým, čo ste porušili." A ako kresťania, nemyslím, že ona je, ale ako kresťania, môžeme s tým súhlasiť. Keď nezodpovedáme Božiemu zákonu, mali by sme sa cítiť vinní.

Hanba je iná. Hovorí: "Hanba je intenzívny pocit byť bezcenným a nehodným lásky." Môžeme to vyjadriť troma slovami. Hanba nám hovorí: "Neprislúchaš sem." Vina je viac súkromná. Hanba, ako povedal jeden autor, "má svedkov". Je to verejný fenomén. Je to niečo, čo sme pokazili a zlyhali pred ostatnými a je to bolestivá spomienka. Spôsobuje nám to nepohodlie, keď o tom premýšľame. A existujú rôzne druhy hanby, správne? A existuje hanba, ktorá je skutočná - hanba, ktorú by sme mali cítiť pred Bohom za porušenie Jeho štandardov. Ale potom existuje hanba, ktorá by tam nemala byť. Veci, ktoré boli urobené proti nám - zneužívanie, iné veci ako tá. Alebo situácie, v ktorých sme boli, kde nám bolo odovzdané posolstvo: "Neprislúchaš sem."

A prorok Sofoniáš bude dnes večer hovoriť k nám o konci hanby. A nechajte ma rýchlo uviesť kontext pre vás. Sofoniáš je jedným z dvanástich menších prorokov. Teraz je táto názov trochu zavádzajúci. Nie je to preto, že by boli menej významní v Božom slove alebo že by neboli tak dôležití ako ostatné časti Božieho slova. Títo proroci sú nazývaní menšími prorokmi jednoducho preto, lebo ich knihy v Starom zákone sú veľmi krátke. Takže máte veľkých prorokov – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel. A potom máte týchto dvanástich menších prorokov a Sofoniáš je jedným z nich. Píše asi 640 rokov pred narodením Ježiša počas vlády veľkého reformného kráľa Starého zákona, Joziáša. Ak sa vrátite do knihy kráľov a čítate o Joziášovi, je to ten, kto akosi obnovuje uctievanie v Izraeli. Robí veľa reformnej práce v Izraeli v tom čase.

Jednou z unikátnych čŕt knihy Sofoniáš je, že začína svoje proroctvo pravdepodobne najkosmickejšou scénou súdu kdekoľvek v Starom zákone. Čo tým myslím, nie je to ako niektorí proroci, kde Bôh hovorí: „Pozrite, budem vás súdiť, Izrael, za všetky vaše modlárstvo a za všetky vaše hriechy a za všetky spôsoby, ako ste sa odklonili odo mňa.“ Áno, robí to, ale začína to kosmicým súdom. Každý je v tom zahrnutý. Nikto neunikne. Takže táto kniha má veľa zlých správ, kým sa nedostaneme k tejto kapitole. A akýsi vládnuci verš, ktorý skutočne určuje tón pre všetko, čo nasleduje, je verš 11. „V ten deň nebudete zahanbení.“ A uvidíme, že fráza „V ten deň“ sa objaví znovu v našom texte dnes večer. A tak, čo Bôh sľubuje, že urobí, je: „Odstránim všetku vašu hanbu“ – v tomto prípade, oprávnenú hanbu – „a požehnám vás ako ste si nikdy nepredstavovali.“ To je to, kam pôjdeme budúci týždeň.

Takže hlavným bodom toho, o čom hovorí Sofoniáš, je toto. Hanba končí, keď uctievame Boha bez rezervy za to, čo urobil tým, že nevykonal nad nami žiadny súd, takže sa nebojíme byť v jeho prítomnosti. Hanba končí, keď uctievame Boha bez rezervy za to, čo urobil tým, že nevykonal nad nami žiadny súd, takže sa nebojíme byť v jeho prítomnosti. A tieto „nie“ budú tvoriť naše tri hlavy. Takže v 14. verši, Žiadna rezerva. V 15. verši, Žiadny súd. A v 16. verši, Žiadny strach.

Žiadna rezerva

Pozrite sa so mnou tam znovu na 14. verš – Žiadna rezerva. „Spievajte hlasno, dcéra Siona; kričte, Izrael! Radujte sa a veselíte sa celým srdcom, dcéra Jeruzalema!“ Ako som spomenul práve predtým, počuli sme len zlé správy a potom vám tento verš bol hodený priamo do stredu všetkého toho. A tento verš prichádza ako akési prekvapenie. „Kričte; radujte sa“ – jazyk, ktorý presahuje akési normálne, čo by sme mohli dokonca nazvať presbyteriánskym štýlom uctievania. Máme ťažkosti s tým, aby sme si predstavili uctievanie ako toto. Teraz je toho veľa, čo milujem na našej tradícii z hľadiska reformovanej teológie a uctievania, ale ak sme úprimní sami so sebou, nerobíme veľmi dobre veci radosti. Alebo áno? Lebo vidím, že som bol na futbalových zápasoch s vami a pripomína mi to ísť na futbalové zápasy s mojimi priateľmi doma, kde som mal spolubývajúceho v koleji, ktorý bol najmäkším chlapom a vy ho v sobotu ráno na štadióne Williams-Brice v Južnej Karolíne a zmenil sa na zviera! Mohol kričať a tancovať a tlieskať a zvyšovať hlas ako nikto iný!

Ako súvisieť s Bohom

A môj bod je tento. Keď sledujeme športové udalosti a naša strana vyhrá – netreba mi vám povedať, ako to vyzeralo, keď Ole Miss porazil Alabama, alebo, rovnaká príležitosť tu, alebo keď State porazil Ole Miss tento rok. Viděl som veľa radosti z oboch strán. A keď sa to stane, všetci strácame zdržanlivosť. Strácame naše povedomie o slušnosti, keď naša strana vyhrá. A to je to, čo prorok hovorí. Prorok hovorí, že keď sa to stane, keď pochopíme, čo Boh robí, keď to príde domov k nám, výsledok je – všeobjímajúca radosť; spev; radosť z toho, čo Boh urobil. A tu je otázka. Čo je to v našich životoch, čo nám teraz prináša radosť? Čím sme šťastní? A Boh hovorí: „Jedna z vecí, ktorú robím, je vziať tie radosti, ktoré zažívate,“ ktoré sú dobré a úžasné a nie je nič zlé na tom, byť nadšený pre športový tím, ale On hovorí, že tieto sú ukazovatele na väčšiu realitu. „Takto chcem, aby ste reagovali na Mňa. Takto chcem, aby ste sa so Mnou stretávali.“ To je to, čo Boh im hovorí. „Chcem, aby ste mali takú radosť z toho, čo robím vo vašom živote.“

A všimnite si, kedy Boh prikazuje Izraelovi, aby tak urobil. Nie je to vtedy, keď všetko ide dobre. Tieto sú všetky sľuby o tom, čo Boh urobí. Tieto sú všetky veci, ktoré sú budúcnosťou. Tieto sa ešte nestali. A tak Boh hovorí: „Medzitým, čo čakáte, uprostred všetkého, čo sa rozpadá, Izrael, radujte sa!“ Je to protichodné alebo čo? A toto hovorí nám. Hovorí: „Čo vám spôsobuje najväčšiu hanbu? Je to niečo z vašej minulosti? Je to niečo, čo ste povedali na večierku? Je to spôsob, ako ste sa správali, keď ste boli mimo mesta a boli tam svedkovia? Čo vám spôsobuje najväčšiu hanbu?“ Pre Izrael to bol jeho opustenie Boha. Oni ho opustili. Odišli a povedali: „Pôjdeme za modlami.“ A Boh hovorí: „Ešte som s vami neskončil. A uprostred toho, ako sa zaoberám vašou hanbou“ – a budeme o tom hovoriť o chvíľu – Hovorí: „Medzitým, čo čakáte, radujte sa.“ Vy a ja môžeme mať radosť tam, kde sme práve teraz, večer. To je úžasný sľub. Takže vidíme na prvom mieste, že Boh nás vyzýva, aby sme ho milovali a uctievali a užívali si ho bez rezerv. Žiadna rezerva. Bezhlavá oddanosť v ich užívaní si Boha.

Žiadny súd

Potom na druhé miesto sa pozrite na verš 15 v časti Žiadny súd. „Pán odňal súdy proti vám; on odčistil vašich nepriateľov. Kráľ Izraela, Pán, je uprostred vás; nikdy viac nebudete mať strach zo zla.“ Prečo by sme sa mali tešiť? Prorok hovorí: „Lebo som odstránil vnútorné súdy proti vám a vonkajšie prekážky užívania Mňa.“ Videli ste ten jazyk tam? „Pán odňal súdy proti vám.“ Vidíte, toto je náš vnútorný pocit viny a hanby, ktorý majú všetci z nás. My vieme, intuitívne tým, že sme stvorení na obraz Boží, že nie sme tam, kde by sme mali byť s Ním, oddelene od Ježiša. Všetci máme takúto hlboko zakorenenú úzkosť. Snažíme sa ju maskovať rôznymi spôsobmi. Nevieme skutočne, čo s ňou robiť, kým nám Bôh neotvorí oči. Vieme, že nie sme svätí. Vieme, že by sme sa mali hanbiť pred Bohom. Cítime to. A Bôh hovorí: „Ja to odňal.“

A potom ide o vonkajšie príčiny. Hovorí: „Ja odstránim všetkých vašich nepriateľov. Akákoľvek hrozba pre vás, Izrael, ja odstránim.“ Teraz o tom rozmyslite v súvislosti so hanbou. Ľudia, ktorí spôsobili hanbu v našich životoch, môžu byť naši nepriatelia alebo nie. Pointa je však tá istá. Čo Bôh sľubuje, je odstránenie všetkého vonkajšieho, čo nám bude spôsobovať hanbu. Inými slovami, sľub je taký, že nebudú žiadni svedkovia, pretože nebude žiadneho dôvodu pre hanbu. To je to, čo Bôh robí, pretože hanba je v podstate realita vytvorená inými.

Skutočný pokoj

A keď nám Boh hovorí toto, žiada nás, aby sme sa zamysleli nad tým, že všetci my, kvôli týmto hrozbám pre nás – či už od iných, od nepriateľov, od hanlivcov, čokoľvek to je – On hovorí, že to vedie k tomu, že sme chronickými starosťami. Či sa nestaráme veľa? Či hanba nespôsobuje, že sa staráme? Možno ste boli hanlení už v ranom veku a po zvyšok života ste sa pýtali: „Budem niekedy prijatý? Budem niekedy súčasťou tímu? Budem niekedy dosť dobrý?“ A to vedie opäť k úzkosti. Staráme sa, či sme v bezpečí. „Budem ublížený fyzicky, emočně inou ľudskou bytosťou? Čo sa stane?“ Starosti, starosti, starosti. A tu je to, čo hovorí Boh. On hovorí, že môžete mať skutočný pokoj, skutočnú radosť, čo každý hľadá a tak málo ľudí nájde. On hovorí, že je to dostupné, na požiadanie, pre noc.

A všimnite si, ako to tam uvádza. On hovorí: „Už nikdy nebudete mať strach zo zla.“ Máte strach zo zla? Áno, mám. Neviem, čo to je. Zisťujem, že čím sú moji deti staršie, tým viac sa trápim. Vy ste rodičia už oveľa dlhšie ako ja; môžete mi povedať, ako s tým zaobchádzať! Ale čím sú moji deti staršie, tým viac nachádzam strach zo všetkého zla tam vonku na svete a trápim sa za nich. Áno, kajem sa a prosím Pána o pomoc, ale to je s mnou, keď ráno vstávam. A to je to, čo nám hovorí Boh. Veľký prísľub je už nikdy nemať strach zo zla. Môžeme prestať byť znepokojení a prestať sa báť a zažiť Boží pokoj. Na to sa ešte vrátime na konci.

Potom si všimnite, čo hovorí Boh. Hovorí: „Kráľ Izraela, Pán, je uprostred vás.“ To bola veľká nádej Izraela, nie? Ak čítate späť cez Starý zákon, začínate a čítate Genesis – ako vzniká ľudstvo, a potom sa to zužuje na Abrahama a potom Boh povoláva tento ľud a potom sú v otroctve. A potom ich vyslobodzuje z otroctva a žijú mimo hraníc Egypta. A čo začnú hovoriť? „Chceme kráľa ako národy okolo nás!“ A Boh hovorí: „Nie, nechcete, lebo tento kráľ bude zotročovať vašich synov a bude to pre vás zle dopadať. A prečo chcete kráľa, keď ja som váš Kráľ?“ A predsa idú: „Nie, nie, dajte nám kráľa!“ A tak im dáva kráľa. A tu sme, asi o štyristo alebo päťsto rokov po tom, čo Izrael má kráľa, a pozrime sa, ako sa im darí. Kráľovstvo je rozdelené medzi severom a juhom; došlo k viacerým vzbúreniam a povstaniam. Dokonca aj muž podľa Božieho srdca zlyhal takým veľkým spôsobom, že Boh preklel zvyšok jeho domu a jeho deti v jeho potomstve pre jeho cudzoložstvo a vraždu! Izraelovi sa to nedarí dobre! A tak je toto sľub: „Prichádzam k vám. Budem váš Kráľ, ako som vždy sľúbil, že budem.“

Tieto nie sú len slová

Pripomína mi to príbeh, ktorý som nedávno čítal o žene, ktorá bola vydatá, mala pár detí a podľa všetkého šťastné manželstvo. A jedného dňa jednoducho vstala a odišla. Povedala: „Nemôžem to viac vydržať,“ a odišla. Jej manžel bol zničený a stále jej zvonil, s deťmi na telefóne, a povedal: „Prosím, len s nimi hovor.“ A ona jednoducho zavesila. Nakoniec ju však dokázal nájsť a zistiť, kde je, a to ho stálo veľkú cenu – finančne, emočnú, fyzicky, všetko ostatné – nájde ju a príde k nej a povie: „Milujem ťa. Prosím, vráť sa!“ A ona sa rozplakala v jeho náručí. A on povedal: „Volali sme ti. Písali sme listy. Prečo žiadna z tých vecí nemala vplyv?“ Odpovedala: „Predtým to boli len slová. Potom si prišiel.“

A to je to, čo je Izraelovi sľúbené tu. Tieto nie sú len slová. „Pán, váš Kráľ, príde do vašej stredu.“ A túžba Izraela po kráľovi je naša túžba, nie? Žijeme v rozbitej, nesúvislej, odpojenenej dobe. Nie je fascinujúce, že v dobe najväčších komunikačných schopností medzi našimi smartfónmi, počítačmi a iPadmi, sme možno najodpojenejšou vekovou skupinou, ktorá kedy žila. A túžime po tom, aby nám niekto povedal, kam ísť, ako sa tam dostať, ako to vyzerá, keď sa tam dostaneme. Túžime po kráľovi. Túžime po tom, aby nám niekto povedal, čo máme robiť, ale kvôli hriechu zároveň nechceme, aby nám niekto povedal, čo máme robiť. Hlboko nedôverujeme autoritám v našej dobe a veku, niekedy právom. Možno ste boli zneužití niekým, kto bol v autorite. Možno ste trpeli rukou niekoho, kto bol v pozícii autority. To je skutočné. Ale v našich srdciach všetci pociťujeme odpor k autoritám nad nami. A Boh hovorí: „Som Kráľ, ktorému môžete dôverovať. Prídem k vám. Nie som ako ostatné autority. Nezklamu vás. Som Ten, kto prichádza k hanobeným ľuďom, aby s nimi kráčal po ceste.“

Žiadny strach

A to nás vedie k nášmu poslednému veršu, veršu 16. Žiadny strach – naša tretia hlava. „V ten deň bude povedané Jeruzalemu: ‚Neboj sa, ó Sion; nech neoslabujú tvoje ruky.‘“ Čo je „ten deň“? Čítame o tom často v Starom zákone, „v ten deň; v ten deň.“ Myslím, že tu má konkrétny odkaz. Povedzme si to takto. Ak stojíte a pozeráte na hory z bočného pohľadu, vyzerajú ako vrcholy takto – hore a dole. Ak stojíte na jednom z nich, všetky vyzerajú ako jeden vrchol hory. Takto sa pozera Zachariáš na príchod Ježiša v budúcnosti. Takže príchod Ježiša je ako ten prvý vrchol hory najbližšie k nemu; prvý príchod Ježiša. Druhý príchod Ježiša je ako ten vrchol hory v diaľke. A on ich oba dáva dokopy, keď sa pozerá dolu koridorom času. A on hovorí: „Prichodzi deň, keď toto všetko skončí“ a ten deň začal pri prvom príchode Ježiša. On inauguroval kráľovstvo. On priviedol Boha blízko. On prišiel k nám. Už to neboli len slová; to bola prítomnosť. Bol to Ježiš, ktorý je Boh s nami. A potom sa pozerá dopredu na ten deň, na ktorý všetci čakáme. Ten deň, keď všetko, čo je teraz v podobe sľubu, sa stane skutočnosťou. Keď viera ustúpi pohľadu a všetko uvidíme svojimi vlastnými očami, čo prorok ukazuje práve teraz v obrazoch a v tieňoch. Ten veľký deň, keď všetko, čo nás núti byť odstránení od Boha, byť zahanbení v Jeho prítomnosti, byť zahanbení v prítomnosti iných, bude preč, preč, preč. On hovorí: „V ten deň bude povedané: ‚Neboj sa.‘“

Nedeľte sa

A všimnite si, ako to hovorí: „Nedopusťte, aby vaše ruky oslabli.“ Jeden komentátor to vysvetľuje týmto spôsobom. Hovorí: „Ruky, ktoré ochabnú, opisujú v Písme zúfalstvo nad okolnosťami, ktoré človeka robí neschopným fungovať.“ Zúfalstvo nad okolnosťami, ktoré človeka robí neschopným fungovať. Už ste niekedy cítili tak? Už ste niekedy pozreli na svoj život, možno pozreli na hanbu vo svojom živote, a povedali: „Nedám sa ani z beda ráno“? Boh o tom vie. Hovorí, že to je to, čo znamená mať slabé ruky. A hovorí: „Nedopusťte, aby vaše ruky oslabli.“ Prečo? Kvôli tomu, čo urobí v ten deň. Viete, čo bolo Ježišovým obľúbeným „Nesmieš“? Môžeme si myslieť na veľa vecí. Myslím, že niekedy sa tak veľmi mýlime, keď uvažujeme o Ježišovi ako o akomsi kazisynovi, ktorý vždy a navždy hovoril: „Nesmieš“. Mal toho veľa čo povedať. Ale jeho obľúbené „Nesmieš“ bolo: „Nesmáš sa báť. Neboj sa.“ To bolo to, čo povedal, aby sa nerobilo viac ako čokoľvek iné, v splnení tohto verša. A Boh hovorí: „Keď príde zúfalstvo, keď necítite, že chcete vstať, keď ste rozdrvení svojimi okolnosťami“, hovorí: „Nedúfajte. Prichádza deň, keď už nebude viac zúfalstva. Myslite na to. Žite z toho.“ Na to sa ešte vrátime len o chvíľu.

Čo to znamená? Povedal som, že sa na to všetko vrátime len o chvíľu. Tu je tá chvíľa. Čo to všetko znamená? Ako vidíme Ježiša tu? Myslím, že existuje veľa spôsobov. Čo nemôžeme prehliadnuť, je to, že Boh splnil svoje zasľúbenie nám tu v príchode Krista. Môžeme začať sústrediť sa na Neho namiesto príbehu a rozprávky, ktorú nám hanba hovorí. Môžeme začať sústrediť sa na Jeho život, Jeho dokonalý život. Jeho život, ktorý Ho nakoniec priviedol na kríž, ale život plný lásky, súcitu, trpezlivosti a nežnosti s hanbou ľudí ako my. Ak sa čudujete, či niekto rozumie vašej hanbe, je to On. A ak sa čudujete, či vás Boh miluje, ak sa cítite bezcennými, ak sa cítite, že nepatríte, Ježiš hovorí: "Patríte. Patríte Mne. Prichádzam pre vás." On prichádza k nám a potom Ježiš je ten, kto konkrétnejšie odstraňuje náš strach. Ako mohol Boh urobiť tieto zasľúbenia? „Nikdy, nikdy už nebudete mať strach." Lebo čo sa najviac bojíme, Ježiš vzal na naše miesto. On je Kráľ v našom strede, ktorý bol zasľúbený, nie? On je Kráľ kráľov a Pán pánov. Narodil sa ako Kráľ Židov. Dokonca aj Herodes o tom počul, pohan vládca. Ale On je Kráľ, ktorý prichádza a nevyzerá ako iní králi. On je Kráľ, ktorý prichádza v slabosti, v utrpení a nakoniec umiera nahý a hanebný.

Prečo? Lebo od prvého páru v záhrade bol nahý a hanebný, všetci sme cítili tú hanbu. Všetci sme spôsobili tú hanbu v živote niekoho iného. A potreboval druhého a lepšieho Adama, Ježiša, aby vstúpil do našej hanby, aby vzal na seba našu nahotu a zomrel na tom kríži, aby „zniesol našu hanbu a posmech hrubý“. To je dôvod, prečo nemôžeme mať strach. Najväčší strach, ktorý by sme mali mať, je strach z Božieho súdu, ktorý všetci právom zasluhujeme, ktorý Izrael právom zasluhoval. A keď Boh sľubuje: „Urobím spôsob, aby to už nikdy nebol strach pre vás“, to je splnené v Kristovi, v Jeho prvom príchode.

Hánba ľahko nezmizne, však? Nedá sa ju jednoducho odpovedať. Nemôžeme si len myslieť šťastné myšlienky. Musíme vedieť, že niekto je s nami uprostred toho. A znovu, to sa vracia k Ježišovi. On má radosť z privítania ľudí s veľkou hanbou. Správnu alebo nesprávnu hanbu. On má radosť z privítania modloslužobníkov, sebapravých ľudí; ľudí, ktorí to urobili znovu a znovu a znovu a stále to robia. On hovorí: „Príďte ku Mne. Som ten, kto privíta ľudí ako vy. Nie ste sami a nikdy nebudete.“ Preto už nikdy nemôžeme byť vystrašení.

Nie je potrebné predstierať

Jedným z spôsobov, ako môžeme bojovať proti hanbe a starosti, keď si uvedomíme, že Ježiš odstraňuje všetok strach z našich životov. A keď to urobí, stáva sa z nás ľud, okolo ktorého ľudia nemusia byť vystrašení. To je jeden z problémov, s ktorými sa potýkame ako kresťania v cirkvi, nie? Predstierame veľa. A problém s predstieraním je, že sa v tom stávame dobrými. Ale Boh pozná naše srdcia, však? A On hovorí: „Nemusíte už predstierať.“ Nikto tu nemusí byť vystrašený z toho, že dá každému ostatnému vedieť, že ste to urobili. Dobre? Všetci sme to urobili. Každý týždeň! Neustále! A zakaždým, keď to urobím, zakaždým, keď to vidím v niekoho inom živote ako pastier, som pripomínaný veľkosti Jeho milosti a Jeho trpezlivosti pre hriešnikov a neúspešných ako každý, kto sa na mňa pozerá a ako muž, ktorý stojí a hovorí pred vami. Všetci, všetci, všetci sme to urobili. A Boh hovorí: „Dal som svojho Syna na hanbu na vaše miesto, aby ste nikdy nemuseli čeliť tomu.“ A keď to pochopíme, keď to klesne hlboko do našich sŕdc, stávame sa ľuďmi, okolo ktorých ostatní nemusia byť vystrašení. A to je smrť hanby, keď máme takúto kultúru.

Ako teda Ježiš, ktorý je medzi nami, ukončuje našu hanbu? Hanba nad nami uplatňuje svoju autoritu, nie je to hrozné? Zamyslime sa nad týmto spôsobom. Koľko vecí ste urobili tento týždeň, ktoré boli motivované hanbou? Mali ste spomienku z minulosti a tá ovplyvnila vaše rozhodnutie. Povedali ste si: „Nerobím to, pretože si pamätám, ako to bolo, a urobím toto namiesto toho, pretože nechcem sa vrátiť k tomu okamihu.“ Hanba nad nami uplatňuje svoju autoritu a žijeme hlboko frustrovaný, úzkostlivý život. A čo robí Ježiš, je to, že prichádza a hovorí: „Som ten, kto prináša ten deň do súčasnosti.“ Ako teda hanba zomrie v našom živote? Keď si čoraz viac uvedomujeme, že vzkriesenie Krista bolo len prvým dielom jednej udalosti. Choďte s tým. Vzkriesenie Krista bolo prvým dielom jednej udalosti, jednej svetovej, život meniacej udalosti, v ktorej žijeme uprostred. A keď sa vráti a budeme vzkriesení z mŕtvych, to je len druhý diel tej udalosti, ktorá začala na Kalvárii pred 2000 rokmi. A keď žijeme v očakávaní toho, to je to, čo myslel Pavol, keď povedal: „Našou vonkajší človek sa rozklada, ale náš vnútorný človek sa obnovuje deň čo deň.“ Čím? Vzkriesiacou mocou Svätého Ducha.

Čo teda robí Ježiš, aby ukončil naše hanby? On hovorí: „Bol si vzkriesený so Mnou! Ty nie si už ten, kto býval. Teba nedefinuje to, čím si bol v minulosti. Teraz si definovaný ako niekto, kto je v ňom alebo v nej a prežíva život vzkriesenia, ktorý jedného dňa uvidí celý vesmír.“ Moc vzkriesenia Krista nie je len zázrakom, ktorý oslavujeme na Veľkú noc. Je to každodenná realita, ktorú máme prisvojiť si vierou, aby sme žili pre Krista a zabili všetko, čo nám bráni užívať si ho. Jednoducho povedané, pretože kazatelia milujú množstvo slov, žite z budúcnosti v súčasnosti práve teraz. To je jeden z hlavných spôsobov, ako Ježiš bude zaobchádzať s vašou hanbou. On hovorí: „Definoval som ťa v budúcnosti ako vzkriesenú bytosť“ a to je súčasná realita vierou a mocou Svätého Ducha, aby si sa mohol zmeniť a ja sa môžem zmeniť. To je tam, kde žijeme. To je príbeh, ktorý nám Ježiš hovorí. Pravdivý príbeh.

Musí začať ďalší príbeh

A tak tu je otázka pre nás všetkých tento týždeň. Komu budeme počúvať? Hanbe v minulosti, iným hlasom, ktoré nám hovoria jeden príbeh, alebo Bohu, Ježišovi, ktorý nám hovorí iný príbeh? Komu budeme počúvať? Kto počúvame, to určuje, ako budeme žiť. Pripomína mi to scénu z jednej z mojich obľúbených hier, Les Misérables od Victora Huga. Je tam neuveriteľná scéna, kde bývalý väzeň Jean Valjean dostáva odpustenie od biskupa. Ukradol, biskup ho vzal k sebe, on kradne biskupovo striebro. Polícia prichádza a je pripravená odviesť Jean Valjeana a biskup hovorí: „Nie, nie, nie. V skutočnosti som mu to požičal.“ A Valjean sa ho pýta: „Prečo?“ A on hovorí: „Odpúšťam ti.“ A Valjean je tak prekonaný biskupovým odpustením, že spieva tú krásnu pieseň: „Čo som urobil?“ A pointa piesne je, že bude žiť nový život. A posledné riadky tej piesne zachytávajú to, čo si myslím, že nám chce Sofoniáš povedať dnes večer. Znejú takto: „Sahám, ale padám, a noc sa uzaviera. A zazerám do prázdna víru môjho hriechu. Teraz utečiem z tohto sveta, zo sveta Jean Valjeana. Jean Valjean nie je nič teraz, musí začať iný príbeh.“

To je posolstvo kríža. Pre nás všetkých a našu hanbu musí začať iný príbeh. A tu je dobrá správa. Začal sa už pred 2000 rokmi. Môžeme povedať s Valjeanom: „Tí starí my sme nič teraz, lebo v Kristovi začal iný príbeh.“ Koniec toho príbehu je vzkriesenie – minulé a budúce. A koniec toho príbehu je preto koniec hanby. Poďme sa pomodliť.

Otče, dnes večer to cítime veľmi intenzívne. Cítime svoju hanbu a potrebujeme iný príbeh, ktorý by ju nahradil. A radujeme sa, že keď počúvame Tvoje Slovo, nepočujeme úvahy nejakého starovekého blízkovýchodného mystika. Počujeme Tvoje slová, ktoré nás predefinovali, dali nám nový život a tým nám dali pravý príbeh, podľa ktorého môžeme žiť po zvyšok našich životov. Učiň to pre nás tento týždeň, prosíme, v Ježišovom mene, amen.