Pôvod Pavlovej viery

Pôvod Pavlovej nábožnosti

Panstvo Ježiša (časť 5)

Od Johna Greshama Machena

Iste skutočnosť, že kresťania používali titul, ktorý sa používal aj v pohanstve, nestanovuje žiadnu závislosť od pohanstva. Lebo titul "Pán" bol takmer rovnako zavedený ako označenie božstva ako termín "Boh". Čokoľvek bolo pôvodom náboženského použitia slova, toto použitie sa stalo súčasťou gréckeho jazyka. Misionár, ktorý chcel zvestovať jediného pravého Boha, bol povinný, ak hovoril po grécky, použiť termín "Boh", ktorý sa, samozrejme, používal v pohanskej religii. Takže ak chcel označiť Ježiša ako Boha nejakým slovom, ktoré by ho zároveň odlíšilo od Boha Otca, bol povinný použiť slovo „Pán“, hoci aj toto slovo sa používalo v pohanstve. Ani v jednom prípade, ani v druhom prípadne použitie gréckeho slova neznamenalo najmenší vplyv koncepcií, ktoré boli spojené so slovom v polytheistickom náboženstve.

Existoval však oveľa silnejší dôvod pre použitie gréckeho termínu "Pán" pre Ježiša, ako ten, ktorý sa nachádzal v jeho všeobecnej rozšírenosti medzi grécko-hovoriacimi ľuďmi. Náboženské použitie tohto termínu nebolo obmedzené len na pohanské kulty, ale objavuje sa tiež, a ak niečo, ešte pevnejšie etablované, v gréckom Starom zákone. Slovo "Pán" používa Septuaginta na preklad hebrejského textu "Jahwe". Bolo by úplne irelevantné diskutovať o dôvodoch, ktoré ovládali prekladateľov pri výbere práve tohto slova. Bezpochyby nejaké slovo pre "Pána" bolo potrebné kvôli asociáciám, ktoré sa už nahromadili okolo hebrejského slova. A môžu byť navrhnuté rôzne dôvody pre výber "kyrios" namiesto iného gréckeho slova znamenajúceho "pán". Možno koreňový význam "kyrios" lepšie vyjadroval myšlienku, ktorá bola zamýšľaná; možno tiež už bol s "kyrios" spojený náboženský význam, ktorý iné slová nemali. V každom prípade, nech už bol dôvod akýkoľvek, "kyrios" bolo slovo, ktoré bolo zvolené.

A skutočnosť je veľmi dôležitá. Lebo práve medzi čitateľmi Septuaginty sa kresťanstvo prvýkrát rozšírilo. Septuaginta bola Biblickou knihou židovských synagóg a v synagógach bolo jej čítanie počuť nielen od Židov, ale aj od mnohých pohanov, "bohabojazných" z Knihy Skutkov. Práve s "bohabojaznými" začala pohanská misia. A aj keď boli pohanskí konvertiti, ktorí neprešli vôbec cez školu synagógy v prvom období - možno takých konvertitov bolo málo - aj vtedy sa Septuaginta okamžite použila v ich poučení. Takže keď kresťanskí misionári použili slovo "Pán" pre Ježiša, ich poslucháči hneď vedeli, čo mysleli. Hneď vedeli, že Ježiš zastáva miesto, ktoré je obsadené len Bohom. Lebo slovo "Pán" sa používa nespočetnekrát v gréckych písmach ako najsvätejšie meno zmluvného Boha Izraela a tieto pasáže sa voľne aplikovali na Ježiša.

Toto použitie termínu "Pán" v Septuaginte, s aplikáciou septuagintných pasáží na Ježiša, čo sa javí ako samozrejmosť v listoch Pavla, malo omnoho väčší význam pre ranú kresťanskú misiu ako použitie termínu v pohanských kultoch. A vrhá omnoho viac svetla na pôvodný význam termínu aplikovaného na Ježiša. Ale pohanské použitie je zaujímavé a jeho prezentácia od Bousseta a ďalších by mala byť vďačne prijatá. Dôležitý fakt bol stanovený čoraz pevnejšie moderným výskumom - fakt, že grécke slovo "kyrios" v prvom storočí našej éry bolo, všade kde sa rozšíril grécky jazyk, zreteľne označovaním božstva. Bežné použitie slova skutočne pretrvalo; slovo stále vyjadrovalo vzťah, ktorý pán udržoval voči svojim otrokom. Ale slovo sa stalo charakteristicky náboženským termínom a práve v náboženskom zmysle, najmä tak, ako ho fixovala Septuaginta, sa objavuje v Novom zákone.

Teda to nie je v súlade s novozákonnou praxou, keď Ježiš je nazývaný určitými osobami v modernej Cirkvi "Majster", skôr než "Pán". Niekedy, možno, táto prax je prijatá vedome v proteste proti novozákonnému chápaniu božstva Kristovho; Ježiš je označovaný ako "Majster", veľmi podobne ako vedúci školy umelcov je označovaný ako "Majster" svojimi nasledovníkmi. Alebo toto slovo znamená jednoducho toho, ktorého príkazy treba poslúchať. Niekedy však moderný zvyk je prijatý zbožnými mužmi a ženami s predstavou, že anglické slovo "Pán" bolo opotrebované a že použitie slova "Majster" je bližšie k významu gréckeho Nového zákona. Táto predstava je falošná. Pri preklade novozákonného označenia Ježiša by človek nemal chcieť vrátiť sa k pôvodnému významu slova "kyrios". Lebo grécke slovo už prešlo vývojom a ako aplikované na Ježiša v Novom zákone, bolo jasne náboženským termínom. Malo presne tie náboženské asociácie, ktoré teraz vlastní naše anglické slovo "Pán". A to z veľmi podobného dôvodu. Náboženské asociácie anglického slova "Pán" sú spôsobené biblickou praxou; a náboženské asociácie novozákonného slova "kyrios" boli tiež spôsobené biblickou praxou - praxou Septuaginty. Kresťan by si teda mal pamätať, že "trocha učenia je nebezpečná vec". Rovnomerná náhrada "Majster" za "Pán" pri hovorení o Ježišovi má len falošný vzhľad sviežosti a originality. V skutočnosti to niekedy znamená odchýlku od ducha novozákonnej praxe.

V súlade s tým, Bousset vykonal službu tým, že jasne poukázal na náboženský význam slova "Pán". Ale nedokázal vysvetliť aplikáciu tohto slova na Ježiša.

Ďalšie ťažkosti navyše obklopujú Boussetovu teóriu. Termín "Pán" aplikovaný na Ježiša a náboženské postoje k Ježišovi vyjadrené týmto termínom vznikli podľa Bousseta v stretnutiach takýchto spoločenstiev, ako bolo spoločenstvo v Antiochii, a pod vplyvom pohanských koncepcí. Ale, samozrejme, Boussetovo vysvetlenie pôvodu paulinizmu ešte nebolo úplne predstavené. Paulinismus je niečo oveľa viac ako extatické uctievanie kultového boha; osobný vzťah k Kristovi dominuje v každom oddelení života apoštola.

Bousset uznáva túto skutočnosť. Náboženstvo Pavla, priznáva, je niečo oveľa viac ako náboženstvo, ktoré bolo vyjadrené v stretnutiach antiochijskej cirkvi. Ale predpokladá, že ostatné prvky Pavlovho náboženstva, hoci sú rozsiahle, mali svoj východiskový bod v kult. Tu sa nachádza jeden z najmenej pravdepodobných prvkov v celej konštrukcii. Bousset podcenil individualistický charakter Pavlovho náboženstva. Aspoň sa mu nepodarilo ukázať, že Pavlov život "v Kristovi" alebo "v Páne" bol vytvorený vývojom z extatických skúseností v stretnutiach antiochijskej cirkvi.

Ale ak bolo individualistické náboženstvo Pavla vyvinuté z "kultu", ako bolo vyvinuté? Ako možno vysvetliť zavedenie nových prvkov? Bousset zaútočil na tento problém s veľkou vážnosťou. A snaží sa ukázať, že náboženstvo Pavla, ako sa objavuje v listoch, bolo vyvinuté z kultového náboženstva Antiochie identifikáciou "Pána" s "Duchom" a zovšeobecňovaním a etizovaním koncepcie činnosti Ducha.

Paulínska doktrína Ducha, ako verí Bousset, bola odvodená z pohanskej mystickej nábožnosti helenistického veku. Úplne nezávisle od otázky terminológie - hoci Bousset považuje Reitzensteinove argumenty za v podstate správne - bol základný pesimistický dualizmus Pavla založený, podľa Bousseta, na tom široko rozšírenom type myslenia a života, ktorý sa objavuje v mystických nábožnostiach a v hermetických spisoch. Podľa tohto pesimistického spôsobu myslenia nemôže byť spása nikdy dosiahnutá ľudskou prirodzenosťou, ani s pomocou Božou, ale iba úplne novým začiatkom, vytvoreným nahradením Božej prirodzenosti starým človekom. Bousset pokračuje, že apoštol Pavol rozšíril toto nadprirodzené poňatie, túto koncepciu dominancie Božej moci v novom živote, ďaleko za hranice kultu alebo vizionárskych skúseností; Duch bol učinený vládnucim princípom života kresťana; nielen proroctvo, jazyky, uzdravenie a podobne boli teraz považované za ovocie Ducha, ale aj láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, dobrota, dobrosrdečnosť, vernosť, tichosť, sebakontrola. Ale toto Pavlovské rozšírenie činnosti Ducha, trvá Bousset, nezahŕňalo najmenšie oslabenie nadprirodzenosti, ktorá bola charakteristická pre pôvodnú koncepciu; Duch, ktorý produkoval lásku, radosť, pokoj, mal rovnako málo spoločného s ľudským duchom ako Duch, ktorý spôsobil, že ľudia hovoria jazykmi. A nadprirodzenosť, ktorá sa tu objavuje v oslávenom tvare, bola odvodená, Bousset uzaviera, z mystickej pohanskej nábožnosti helenistického veku.

Tento spor bol už prediskutovaný a jeho slabosť bola poukázaná. Paulínska doktrína Ducha nebola odvodená z vtedajšieho pohanstva. Ale výklad Boussetovej teórie ešte nie je dokončený. Duch, ktorého aktivity boli Pavlom rozšírené do najvnútornejších zákutí kresťanského života, bol identifikovaný, hovorí Bousset, s "Pánom" (2 Kor. 11, 17). Táto identifikácia mala dôležitý vplyv na oba prvky, ktoré boli spojené; mala dôležitý vplyv na koncepciu tak "Pána" ako aj "Ducha." Ak bol "Pán" identifikovaný alebo úzko spojený s Duchom a ak aktivita Ducha siahala do celého života, potom "Pán" už nemohol byť pre Pavla len kultovým bohom, ktorý bol prítomný na zhromaždeniach Cirkvi. Naopak, musel byť prítomný všade, kde bol prítomný Duch, teda musel byť tým, v čom kresťan žil, sa pohyboval a mal svoje bytie. Tak mohol Pavol vytvoriť úžasnú frázu "v Kristovi" alebo "v Pánovi," pre ktorú Bousset pripúšťa, že v pohanstve nie je možné nájsť analógiu. Na druhej strane, koncepcia Ducha, verí Bousset, bola nevyhnutne modifikovaná jeho spojením s "Pánom." Identifikáciou s konkrétnou osobou, ktorá žila len niekoľko rokov predtým, bol "Duch" obdarený osobnou kvalitou, ktorú inak nemal. Alebo, aby sme to povedali inými slovami, Pavlova fráza "v Pánovi" nie je presne rovnaká významom ako fráza "v Duchu"; pretože má zvláštny osobný charakter. "Táto pozoruhodná zmes abstrakcie a osobnosti," hovorí Bousset, "toto spojenie náboženského princípu s osobou, ktorá tu chodila po zemi a tu utrpela smrť, je fenoménom zvláštnej sily a originality."

V tomto bode je Bousset v nebezpečenstve, že bude neverný základným princípom svojej rekonštrukcie; je v nebezpečenstve, že privedie Pavlovu nábožnosť do súvislosti s konkrétnou osobou Ježiša. Ale on nebezpečenstvo vycíti a vyhne sa mu. Netreba predpokladať, ako hovorí, že Pavol mal veľmi jasnú predstavu o charakteristikách historického Ježiša. Lebo ak by takú predstavu mal, nikdy by nebol spojil Ježiša s abstrakciou ako Duch. Všetko, čo ho zaujímalo, bolo skutočnosť, že Ježiš žil a najmä že zomrel.

Napriek tomu sa tieto holé fakty považujú za postačujúce na to, aby daly Pavlovej predstave Ducha-Pána tú zvláštnu osobnú kvalitu, ktorá vzrušuje Boussetov obdiv! Pravdou je, že Bousset sa tu ocitá tvárou v tvár ťažkostiam, s ktorými sa stretáva každé naturalistické vysvetlenie vzniku Pavlovej nábožnosti. Problém je v tom, že úzka súvislosť Pavla s historickým Ježišom je historikom nevyhnutne potrebná na to, aby dala Pavlovej vzťahu ku Kristovi tú teplú, osobnú kvalitu, ktorá sa leskne na každej strane listov; na druhej strane je však rovnako nevyhnutné široké oddelenie Pavla od historického Ježiša, aby Pavol nebol obmedzený historickou tradíciou pri povýšení Ježiša k božskej dôstojnosti a pri jeho spojení s Duchom Božím.

Moderná kritika osciluje medzi týmito dvoma požiadavkami; snaží sa zachovať práva každého z nich. Bousset je viac ovplyvnený druhou požiadavkou; Wernle, jeho oponent, je viac ovplyvnený prvou. Ale obaja sa rovnako mýlia. V skutočnosti existuje len jeden spôsob, ako sa dostať z tejto ťažkosti. Je to starý a radikálny spôsob. Ale svet vedeckého výskumu sa k nemu môže nakoniec vrátiť. Základná ťažkosť pri vysvetľovaní pôvodu paulinizmu nikdy nezmizne tým, že bude ignorovaná; nikdy nepodľahne kompromisom akéhokoľvek druhu. Zmizne až vtedy, keď bude Ježiš uznaný za to, čím ho Pavel predpokladá byť a čím ho predstavujú všetky evanjeliá — večný Syn Boží, ktorý prišiel na zem pre spasenie človeka, teraz opäť sedí na tróne svojej slávy a pôsobí v srdciach svojich učňov skrze svoj Duch, ako to môže robiť len Boh. Takéto riešenie bolo vždy nepopulárne, ako je dnes. Prijatie tohto riešenia bude znamenať kopernikánsku revolúciu v mnohých oblastiach ľudského myslenia a života. Ale odmietnutie takéhoto prijatia zanechalo historický problém, ktorý zatiaľ nebol vyriešený.

V jednom bode priznáva Bousset, že náboženstvo Pavla bolo založené na historickom fakte. Bolo založené na smrti Ježiša. Ale pavlovské výklady smrti Ježiša boli podľa Bousseta v dôležitých detailoch odvodené od súčasného pohanského náboženstva; pavlovská predstava umierania a vzkriesenia s Kristom bola formovaná pod vplyvom rozšíreného pohanského konceptu umierajúceho a vzkrieseného boha. Toto tvrdenie sa stalo celkom bežným medzi nedávnymi vedcami; materiál na podporu bol zhromaždený v pohodlnej forme M. Brücknerom. Ale v skutočnosti je dôkaz na podporu tohto tvrdenia veľmi slabý. Prehliadka helenistického náboženstva, ktorá bola vykonaná v kapitole VI, odhalila skutočnosť, že niektorí bohovia, najmä Attis, Adonis a Osiris, boli najprv predstavovaní ako umierajúci a potom ako vzkriesení. Podobnosť týchto postáv k sebe môže byť vysvetlená hypotézou, že všetci boli pôvodne bohovia vegetácie, ktorých smrť a vzkriesenie predstavovali vädnutie vegetácie na jeseň a jej obnovu na jar. Na prvý pohľad sa paralela medzi týmito bohmi a Ježišom môže zdať pozoruhodná. Aj Ježiš bol predstavovaný ako umierajúci a ako sa vracia k životu. Ale čo znamená táto paralela? Môže znamenať, že celý novozákonný príbeh o smrti a vzkriesení Ježiša bol odvodený z týchto mýtov vegetácie? Takýto záver urobili niektorí moderní vedci. Ale samozrejme, že tento záver je absurdný a nie je podporovaný Boussetom. Základná historicita viery v jeho vzkriesenie medzi jeho blízkymi stojí príliš pevne na to, aby bola otrasená akoukoľvek teóriou závislosti na pohanskom mýte. Tak argument vyplývajúci z paralelného príbehu novozákonného príbehu a pohanského mýtu umierajúceho a vzkrieseného boha dokazuje príliš veľa. Ak dokazuje niečo, dokazuje, že novozákonný príbeh vzkriesenia bol odvodený z pohanského mýtu. Ale takýto názor nebol zastávaný žiadnymi vážnymi historikmi. Preto bude potrebné pripustiť, že paralela medzi vierou, že Adonis a Osiris a Attis zomreli a vzkriesili, a vierou, že Ježiš zomrel a vzkriesil, nebola vytvorená závislosťou jedného príbehu od druhého. Preto bude potrebné uznať, že paralela neznamená vždy vzťah závislosti. A ak to neznamená v jednom bode, možno to neznamená ani v iných.

Ale Bousset bude trvať na tom, že hoci novozákonná história smrti a vzkriesenia Ježiša nebola pôvodne vytvorená pohanskou mytológiou, vplyv pohanského poňatia sa však prejavil v interpretácii, ktorú Pavol dal tejto histórii. Pavol veril, že kresťan zdieľa osud Krista - zomrel s Kristom a vzkriesil s Kristom. Podobné poňatie sa však objavuje v pohanských náboženstvách. Klasický výraz tejto myšlienky sa objavuje v často citovaných slovách, ktoré uvádza Firmicus Maternus: "Buďte dobrej povahy, iniciáti, lebo Boh je zachránený; pre nás bude spása z ťažkostí."

Ale musíme si uvedomiť, že svedectvo Firmicusa Maternusa je veľmi neskoro, a že dôkazy o rozšírenosti tohto poňatia v ranom období sú trochu skromné.

Sebavedomé tvrdenia nedávnych autorov týkajúcich sa týchto záležitostí sú ničím menej ako úžasné. Laickí čitatelia môžu ľahko získať dojem, že výskumník môže rekonštruovať koncept umierajúceho a vzkrieseného boha a podiel veriacich na jeho smrti a vzkriesení na základe obrovského množstva informácií v dostupných zdrojoch. V skutočnosti to však nie je vôbec prípad. Dostupné informácie o tomto koncepte sú extrémne skromné a väčšinou pochádzajú z doby dlho po Pavlovej dobe. Bolo by príliš ďaleko tvrdiť, že koncept umierajúceho a vzkrieseného boha s jeho náboženským významom neexistoval pred pavlovskou dobou. Napríklad egyptský text bol citovaný Er-manom, ktorý uvádza, že blahobyt veriaceho závisí od blahobytu Osirisa: "Rovnako ako žije Osiris, tak bude žiť aj on." Je veľmi pravdepodobné, že takéto koncepcie boli spojené aj s nárekom a následným radovaním sa pre Attisa a Adonisa. Ak tento koncept existoval v predpavlovskej dobe, z toho vôbec nevyplýva, že bol bežný. Jeho rozšírenie bolo v posledných rokoch enormne prehnané. Proti takýmto prehnaniam J. Weiss — ktorý rozhodne nemôže byť obvinený z nedostatku sympatie k metódam komparatívneho náboženstva aplikovaného na Nový zákon — vhodne upozornil na 1 Kor 1, 23. Ukrižovaný Kristus, hovorí Pavol, bol "pohanom hlúposťou". To nevyzerá, ako keby pohanovia, medzi ktorými Pavol pracoval, boli veľmi oboznámení s myšlienkou umierajúceho boha. Ak by boli Brücknerove argumenty správne, ak by koncept umierajúceho boha bol v Pavlovej dobe tak bežný, ako Brückner predpokladá, kríž by nebol "pohanom hlúposťou"; naopak, by sa im to zdalo byť najprirodzenejším veciam na svete.

Aj keďby skoré rozšírenie koncepcie umierajúceho a vzkrieseného boha s jeho náboženským významom bolo lepšie etablované, než je, závislosť Pavla na tejto koncepcii by tým ešte nebola dokázaná. Lebo pavlovská koncepcia je úplne odlišná. Jeden rozdiel je samozrejme úplne zrejmý a je skutočne všeobecne uznávaný - pavlovský Kristus je predstavovaný ako umierajúci dobrovoľne a umierajúci pre ľudí. "On ma miloval," hovorí Pavel, "a vydal sa pre mňa." Vôbec nič podobného tejto koncepcii nenájdeme v pohanských náboženstvách. Osiris, Adonis a Attis boli prekonaní svojím osudom; Ježiš dal svoj život slobodne. Rozdiel je ohromný; zahŕňa samotné srdce Pavlovho náboženstva. Ako vznikol tento rozdiel? Odkiaľ bola odvodená pavlovská koncepcia milosti Kristovej? Bola odvodená od samotného Ježiša? Bola odvodená zo znalosti, ktorú mal Pavel o charaktere Ježišovom? Tento predpoklad by sa mohol zdať prirodzeným. Ale bohužiaľ, z pohľadu Bousseta, musí byť odmietnutý. Lebo ak by mal Pavel nejakú znalosť skutočného charakteru Ježišovho, ako by mohol niekedy predpokladať, že Ježiš, obyčajný človek, bol nebeským Pánom?

Ďalší rozdiel je ešte zásadnejší. Smrť a vzkriesenie pohanských bohov boli záležitosťou kultu; smrť a vzkriesenie Pavlovského Krista boli historickým faktom. Pri prehľade helenistického náboženstva sa pozoruje, že kulty v pohanských náboženstvách boli oveľa pevnejšie ustálené ako mýty; podľa názoru moderných učencov mýty vznikli z kultov a nie naopak. Takže v prípade "umierajúcich a vzkriesených bohov" je človek predovšetkým zasiahnutý úplne plynulým charakterom mýtov. Príbeh o Attisovi je napríklad rozprávaný v mnohých odlišných formách a zdá sa, že medzi Attisovými ctiteľmi nebol najmenší záujem o stanovenie akéhokoľvek autentického účtu smrti a vzkriesenia boha. Najmä "vzkriesenie" boha sa v mýtoch Attisa, Adonisa a Osirisa takmer vôbec neobjavuje. Skutočná smrť a vzkriesenie sa vyskytli len v kultoch. Každý rok v marci videli Attisovi ctitelia v Ríme najprv boha ležiaceho mŕtveho, ako bol reprezentovaný jedľovým stromom, a potom sa tešili jeho vzkrieseniu. Smrť a vzkriesenie neboli takmer chápané ako udalosti, ktoré sa stali raz a pred dávnom časom. Boli skôr považované za dianie pri každom oslave festivalu.

Pavlovské poňatie smrti a vzkriesenia Krista je úplne odlišné. Bousset síce čiastočne zatemňuje rozdiel; Bousset sa snaží ukázať, že Pavlovské poňatie umierania a vzkriesenia veriaceho s Kristom bolo odvodené z oslavy sviatostí. Ale nemôže byť väčšej chyby. Čo je najjasnejšie zo všetkých listov, je historický charakter Pavlovského posolstva. Náboženstvo Pavla malo svoje korene v udalosti a sviatosti boli jedným spôsobom, ako vysvetliť význam tejto udalosti. Udalosť bola vykupiteľskou prácou Krista v jeho smrti a vzkriesení.

Toto je najhlbší zo všetkých rozdielov medzi Pavlom a súčasným náboženstvom. Paulinizmus nebol filozofiou; nebol súborom pokynov pre únik z nešťastia sveta; nebol popisom toho, čo vždy platilo. Naopak, bol popisom niečoho, čo sa stalo. To, čo sa stalo, navyše nebolo skryté v temnej a vzdialenej minulosti. Jeho popis nebol vyvinutý ako ospravedlnenie pre existujúce náboženské formy. Naopak, smrť a vzkriesenie Ježiša, na ktorých bol založený Pavlovo evanjelium, sa stali len niekoľko rokov predtým. A fakty mohli byť potvrdené primeraným svedectvom; očití svedkovia mohli byť vypočutí a Pavol sa podrobne odvoláva na očitých svedkov. Jediný odsek, 1 Kor. xv. 1-8, stačí na to, aby medzi Pavlovým Kristom a pohanskými spasiteľmi-bohmi umiestnil ohromujúcu priepasť. Ale charakter paulinizmu nezávisí od jedného odseku. Všade v listoch Pavol stavia celý svoj život na pravde toho, čo hovorí o smrti a vzkriesení Ježiša. Evanjelium, ktoré Pavol hlásal, bol popis niečoho, čo sa stalo. Ak bol tento popis pravdivý, vznik paulinizmu je vysvetlený; ak nebol pravdivý, Cirkvi je založená na nevysvetliteľnej chybe.

Táto druhá alternatíva bola preskúmaná v predchádzajúcej diskusii. Ak Ježiš nebol tým božským Spasiteľom, akým ho Pavol opisuje, ako vzniklo pavlovské náboženstvo vykúpenia? Tri veľké hypotézy boli preskúmané a zistené, že sú nedostatočné.

Ukázalo sa, že paulinizmus nebol založený na Ježišovi moderného naturalizmu; ak bol Ježiš len tým, čím ho predstavujú moderní naturalistickí historici, potom to, čo je skutočne charakteristické pre Pavla, nebolo odvodené od Ježiša. Zistenie tejto skutočnosti bolo významným úspechom Wredeho a Bousseta. Ale ak to, čo je podstatné v paulinizme, nebolo odvodené od Ježiša, odkiaľ bolo odvodené?

Nebol vyvedený, ako veril Wrede, z predkresťanských apokalyptických predstáv o Mesiášovi; lebo apokalyptický Mesiáš nebol predmetom uctievania, ani živou osobou, ktorú by bolo možné milovať. Nebol vyvedený z pohanského náboženstva, v súlade s briliantnou hypotézou Bousseta; lebo pohanský vplyv vylučuje sám Pavol, a pohanské paralely úplne zlyhávajú. Ale aj keby boli paralely desaťkrát bližšie, než sú, jadro problému by ani nebolo dotknuté. Jadro problému sa nachádza v Pavlovom vzťahu ku Kristovi.

Tento vzťah nemožno opísať pouhým výčtom detailov; nemožno ho zredukovať na nižšie pojmy; je to absolútne jednoduchá a nedeliteľná vec. Vzťah Pavla ku Kristovi je vzťah lásky; a láska existuje len medzi osobami. Nie je to skupina myšlienok, ktoré treba vysvetliť, ak má byť vysvetlený paulinizmus, ale láska Pavla k jeho Spasiteľovi. A tá láska je zakorenená, nie v tom, čo povedal Kristus, ale v tom, čo urobil Kristus. On "miloval ma a vydal seba samého za mňa." Tam leží základ náboženstva Pavla; tam leží základ celého kresťanstva. Tento základ je potvrdený správou o Ježišovi, ktorá je podaná v evanjeliách, a podaná skutočne vo všetkých zdrojoch. Je proti tomu len moderné rekonštrukcie. A všetky tieto rekonštrukcie sa rozpadajú. Náboženstvo Pavla nebolo založené na komplexe myšlienok odvodených z judaizmu alebo z pohanstva.

Založené bolo na historickom Ježišovi. Ale historický Ježiš, na ktorom bolo založené, nebol Ježiš moderných rekonštrukcií, ale Ježiš celého Nového zákona a kresťanskej viery; nie učiteľ, ktorý prežil len v pamiatke svojich učňov, ale Spasiteľ, ktorý po dokončení svojej vykupiteľskej práce ešte žil a mohol byť ešte milovaný.

John Gresham Machen (1881-1937) bol americký presbyteriánsky učenec Nového zákona, ktorý viedol vzburu proti modernistickej teológii v Princetone a založil Westminster Theological Seminary, ako aj Orthodox Presbyterian Church.