Sprievodca mladej ženy k harmonickému rozvoju kresťanského charakteru

Príručka pre mladé dámy k harmonickému rozvoju kresťanského charakteru

Skutočné náboženstvo je v podstate progresívne

Od Harveyho Newcomba

Veľká morálna a duchovná zmena, ktorú Písmo považuje za potrebnú pre spasenie, je Kristom a apoštolmi prirovnaná k novému narodeniu, pretože je začiatkom duchovného života. Termín regenerácia však platí len pre túto zmenu na jej začiatku, ktorá je okamžitá. Mladý konvert teda veľmi správne nazýva apoštol Peter „novorodeným dieťaťom“. Je teda veľkou chybou predpokladať, že skutočný kresťan, ktorý je v správnom stave mysle, sa má pozrieť späť na obdobie svojho obrátenia pre svoje najživšie a najsilnejšie prejavy milosti alebo pre svoje hlavné dôkazy o tom, že je v milostivom stave. Môže byť skutočne v tom čase viac zjavné, pretože zmena zo stavu prírody do stavu milosti je veľmi veľká. Táto zmena je však nedokonalá a väčšia časť práce „zloženia starého človeka“ - „podrobenia tela a jeho udržania v podrobení“ - ešte musí byť vykonaná; zatiaľ čo „nový človek“ musí vyrásť z detského veku k „dospelosti dokonalého človeka v Kristovi Ježišovi“.

Pravá nábožnosť musí byť v podstate progresívna. To je jasný dôsledok všetkých obrazov, ktoré používa Božie slovo na opis práce milosti v srdci. Je prirovnaná k horčičnému semenu, ktoré je najmenšie zo všetkých semien. Ale keď vyklíči, rastie a rozširuje svoje konáre, až sa stane najväčšou zo všetkých bylín. Krása a vhodnosť tohto obrazu nebudú ocenené, pokiaľ nezvážime bujný rast rastlín v východných krajinách. Ale nikdy by sme nemali očakávať, že takáto rastlina vyrastie okamžite do plnej zrelosti. Je to huba, ktorá sa otvára plne vyrastená, aby prvýkrát uvidela ranné slnko; ale rýchlo zvädne. A predsa by sme nemali očakávať, že takáto rastlina sa zastaví vo svojom raste, predtým než dosiahne zrelosť. Ak prestane rásť, musí byť na jej koreni červ alebo nejaká smrteľná choroba, ktorá spôsobí, že zvädne a zomrie.

Účinok milosti je tiež prirovnaný k kvásku; ktorý je spočiatku taký malý, že jeho prítomnosť v múke je sotva cítiť. Ale keď začne pôsobiť, zvyšuje sa a rozširuje, až je všetko kváskom. Avšak jeho postup môže byť brzdený chladom; a proces možno len zriedka obnoviť, aby nepoškodil úrodu. Tak aj kresťan len zriedka uzdravie z škodlivých účinkov odpadnutia a chladnutia v jeho zbožných city.

Opäť, milosť je prirovnaná k živému prameňu — studnici, z ktorej vody vyviera a vysiela neustály prúd. Kristus hovorí: „Voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom studnicou vody, vyvieracej do večného života.“ Tieto slová boli vyslovené, keď náš Pán sedel pri hlbokej studnici v rozhovore so samaritánskou ženou. Ako bolo jeho zvykom, čerpal poučenie z okolitých predmetov. Usmernil jej pozornosť od vody, ktorá mohla uhasieť len prirodzený smäd, k živej vode, ktorá osviežuje dušu. Ale ona, nerozumiejúc mu, chcela vedieť, ako môže získať živú vodu z hlbokej studnice bez toho, aby mal čo čerpať. Aby ukázal prevahu vody života, povedal jej, že tí, ktorí z nej pijú, budú mať vodu v sebe, neustále vyvierať sama osebe, ako z pretekajúcej studnice.

Jednou z najhlbšie uctievaných spomienok autora z jeho raného života je živý prameň, ktorý vyviera z skaly neďaleko jeho detského domova. Najťažšie sucho ho nikdy neovplyvnilo a v najchladnejšom období severnej zimy nikdy nezamrzol. Často, keď ráno vstal, keď chladné vetry sviastali okolo obydlia a všetko sa zdalo byť zapečatené večným mrazom, ľad a sneh by dymili okolo prameňa. Tak by mali naše milosti plynúť ako stály prúd, nedotknuté suchom alebo neplodnosťou iných, taviac ľadové srdcia okolo nás.

"Spravodliví," hovorí Dávid, "sa budú rozkvitať ako palma; bude rásť ako cédar v Libanone." Palma pokračuje v raste a zvyšovaní sa a zachováva svoju vitalitu a plodnosť možno dlhšie ako ktorýkoľvek iný strom. Je tiež známa svojou schopnosťou rozmnožovať svoj vlastný druh, jeho koreň produkuje veľké množstvo výhonkov; a keď je zasadená pri živom prameni v púšti, čoskoro nájdeme malý les palma stromov, ktoré rastú okolo neho. Tento strom je jeden z najužitočnejších, každá jeho časť sa využíva na niečo ziskové. "Rozkvitať ako palma," preto, je plné významu. To môže byť realizované kresťanom len vtedy, keď napreduje vo svojom vlastnom duchovnom raste, prispieva svojím vplyvom k zvýšeniu "stromov spravodlivosti" v záhrade Pána a prebýva v skutkoch užitočnosti.

Cédar je vždyzelený strom. Neshodí svoju zeleň, ako mnoho stromov, a nezostáva zdanlivo neživý pol roka, a potom opäť na krátky čas bujne vyrastie; ale jeho rast je stály a istý. Je neustále zelený. Rásť ako cédar, preto, znamená stály postup v božskom živote.

Motívy, ktoré nás nútia hľadať a udržiavať vysoký štandard zbožnosti, sú najvyššími, ktoré môžu byť predložené našim mysliam. Sláva Božia to vyžaduje. Toto je najväčšie možné dobro. Je to prejav Božích dokonalostí jeho inteligentným stvoreniam. Tento prejav sa uskutočňuje tým, že im zjavuje svoje diela stvorenia, providencie a milosti a že jeho morálny obraz vtlačuje do ich sŕdc. V tomto spočíva ich šťastie. Preto Boh pri podpore svojej vlastnej slávy uplatňuje najvyšší stupeň nezištného dobrorečenia. Nič nemôže pridať k jeho šťastiu: nič nemôže ubrať. Ak by celé stvorenie bolo vymazané a Boh bol jediným bytom vo vesmíre, bol by stále sám v sebe dokonalou slávou a šťastím. Preto nemôže byť žiadneho sebectva v jeho podpore vlastnej slávy. Sláva Stvoriteľa je podstatná pre dobro stvorenia. Túžba po oslave Boha musí byť teda vládnucim princípom nášho správania, hybnou pružinou našich činov.

Ako však podporujeme slávu Božiu naším rastom v milosti?

1. Prejavuje sa nám tým, že jeho obraz vtlačuje do našich sŕdc a dáva nám duchovný objav dokonalosti, čistoty a krásy jeho morálnej prirodzenosti.

2. Prejavuje sa iným, pokiaľ udržujeme svätý život; týmto spôsobom sa morálny obraz Krista prejavuje, ako sa sláva slnka objavuje v odrazenom svetle mesiaca.

3. Sláva Božia sa podporuje tým, že iní sa zoznamujú s bohatstvom voľnej milosti a prichádzajú ku Kristovi; týmto spôsobom dostávajú duchovné svetlo, aby mohli vidieť krásu a slávu Božích dokonalostí, a jeho obraz sa vtlačuje do ich duší.

Máme tiež veľké povzbudenie k snahe o pokrok v božských veciach. Slovo Božie je plné sľubov pre tých, ktorí sa usilujú o vysoké úspechy v božskom poznaní a svätosti. Prorok Ozeáš hovorí: "Potom budeme vedieť, ak sa usilujeme spoznať Pána: jeho vychádzanie je pripravené ako ráno; a príde k nám ako dážď, ako neskorý a skorý dážď na zem." Jeho vychádzanie pre tých, ktorí sa usilujú spoznať ho, bude také isté, také pravidelné a stabilné ako každodenné návraty rána; a tak progresívne ako slnko, keď jeho lúče vychádzajú z východu a zväčšujú svoju jasnosť a intenzitu, až kým neliatejú páľavé teplo a stabilné, jasné svetlo dokonalého dňa. "Ak sa usilujeme spoznať Pána," naše útechy budú také isté ako neustále a naše skúsenosti s dobrotou Pána budú také isté ako pravidelný sled noci a dňa; a naše spoločenstvo s Bohom a nárast svetla bude také stabilné ako postup slnka od skorého úsvitu po poludnie. Môžu byť príležitostné mraky; ale rýchlo sa rozplynú a Slnečnica Spravodlivosti vzíde so sladšími lúčmi a povzbudzujúcejším leskom.

On tiež "príde k nám ako dážď, ako neskorý a skorý dážď na zem." V Palestíne nespadne dážď, ako v tejto krajine, vo všetkých rokoch; ale vydatné dažde zostupujú, aby zavlažili pôdu v čase sejby, aby semená vyklíčili a rástli; a tieto dažde sú také bohaté, že udržujú vegetáciu v stálom postupe, až takmer pri zbere, keď "neskorý dážď" pada, aby dokončil úrodu - dal telu jadru, aby keď dozrie, mohlo byť plné a veľké. Ak tento neskorý dážď chýba, jadro sa zmenšuje a scvrká, takže zrno sa zhoršuje kvalitou a zmenšuje množstvom. "Skorý dážď" v citáte, ktorý bol uvedený, by teda mal naznačovať, že "osvieženie zhora", ktoré duša zažíva, keď "dobré semeno" slova najprv vyklíči; a ak je hojne, a mladý konvert bude "nasledovať, aby poznal Pána", impulz, ktorý vtedy dostane, ho bude niesť v stálom kurze duchovného rastu, až kým nepríde "neskorý dážď", aby dokončil jeho ovocie.

V skúsenosti kresťanov, ktorí urobili veľký pokrok v božskom živote, je niečo veľmi podobné tomuto "neskorému dažďu". Po svojom obrátení pokračujú v stálom kurze, stále postupujú, hoci možno menej nápadne v niektorých sezónach ako v iných, ako sú sezóny v vegetácii, keď sa zdá, že veci nerobia žiadny pokrok. Ale nakoniec, po tom, čo verne nasledovali, aby poznali Pána, dostávajú nové pomazanie zhora. Duch Pána je na nich vylievaný nanovo, ako "neskorý dážď", aby dokončil rast kresťanských milostí. Môže sa stať, že v raste vegetácie na východe, že skôr, ako príde "neskorý dážď", môže byť sucho také, že zrno začne klesať, a možno sa bude zdať, že začne vysychať a vädnúť.

Tak často, pred týmto novým zážitkom, o ktorom hovorím, je kresťan privedený cez veľké skúšky, často prevyšujúce, v sile pokušenia a moci presvedčenia, to, čo predchádzalo jeho prvému zážitku odpúšťajúcej milosti. Ale keď svetlo opäť prenikne do jeho mysle, je vyvedený do "širokého priestoru" a uzrie "krásu Pána" a slávu Jeho milosti s jasnejším videním než predtým. Bohatstvo plného uistenia vniká do jeho duše a jeho pokoj tečie ako rieka, ktorá nikdy nevyschne. Má nové a jasnejšie zjavenia slávy Božej a toho božského a nevýslovne slávneho tajomstva: "Bôh zjavný v tele." Jeho duša je pozdvihnutá v Božích cestách, hoci je veľmi ponížený v sebe a pokorňuje sa pred Bohom. Vymenil "ducha otroctva" za "ducha osvojenia." Jeho myseľ je v "dokonalom pokoji, založenom na Bohu." A tento "neskorý dážď" prináša jeho plody k zrelosti. Jeho láska a radosť, ako aj všetky jeho zbožné city, sú čistšie a duchovnejšie, s menšou prímesou ľudského vášne; jeho viera je silnejšia, jasnejšia a stabilnejšia; jeho trpezlivosť je posilnená; je viac znášanlivý, viac nežný, viac skromný, viac pokorný, viac dôsledný vo svojom temperamente a správaní sa vo všetkých časoch. Doslova a skutočne "prináša ovocie s trpezlivosťou"; a jeho ovocie zostáva a je viditeľné, na slávu Božej milosti. A u mnohých sa toto osvieženie často opakuje počas dlhého kresťanského života, čo ich vždy núti "prinášať ovocie v sezóne".

Existuje niečo podobné ako "neskorý dážď" v skúsenosti biblických svätých, ako napríklad v skúsenosti Jobovom, v jeho skúške, a v skúsenosti Dávida a Petra po ich pádoch. Rovnako to nachádzame aj v spomienkach významných kresťanov, ako napríklad Bunyan, pani Edwardsová (manželka Jonathana Edwardsa), Edward Payson, James Brainerd, Taylor, Griffin a mnoho ďalších. Pani Edwardsová po dlhú dobu zažívala, ako povedala, "bohatstvo plného uistenia". Cítila "neprerušenú a úplnú rezignáciu k Bohu, čo sa týka zdravia alebo choroby, ľahkej alebo bolestivej, života alebo smrti; a úplnú rezignáciu na životy svojich najbližších pozemských priateľov." Cítila tiež "sladký pokoj a pokoj duše, bez mraku, ktorý by ho prerušil; neprestajné radovanie sa zo všetkých diel prírody a prozreteľnosti; úžasný prístup k Bohu v modlitbe, rozprávanie s ním, ako keby bol tu na zemi; časté, jasné, zreteľné a okamžité odpovede na modlitbu; všetky slzy utreté; všetky bývalé ťažkosti a smútky života zabudnuté, okrem smútku za hriech; všetko robila pre Božiu slávu, s neprestajným a neprerušeným veselím, pokojom a radosťou." Zároveň sa angažovala v bežných životných povinnostiach s veľkou usilovnosťou, považujúc ich za súčasť Božej služby; a keď ich robila z tohto dôvodu, povedala, že sú také príjemné ako samotná modlitba. Preukazovala tiež "extrémnu úzkosť vyhnúť sa každému hriechu a splniť každú morálnu povinnosť. Bol veľmi vzorná v plnení každých spoločenských a relatívnych povinností; preukazovala veľkú neškodnosť života a rozhovoru; veľkú krotkosť, dobrotivosť a nežnosť ducha; a s pozoruhodnou svedomitosťou sa vyhýbala všetkým veciam, ktoré považovala za svoje vlastné zlyhania."

Ale ako títo ľudia dosiahli túto výšku v kresťanskom živote? Hoci to bolo slobodnou, suverénnou milosťou — ale nebolo to žiadnym zázrakom. Ak použijeme rovnaké prostriedky, môžeme dosiahnuť rovnaký cieľ; a to bez akéhokoľvek znevažovania našej závislosti od Boha alebo Jeho suverenity v rozdeľovaní Jeho milosti; lebo On ustanovil prostriedky rovnako ako cieľ. Keď hovorí o úspechoch pani Edwardsovej, jej manžel hovorí: "Pani Edwardsová dlho rástla neobvyklým spôsobom v milosti; a povznášala sa veľmi citeľnými krokmi k vyššej láske k Bohu, odstaveniu od sveta a ovládaniu hriechu a pokušenia, prostredníctvom veľkých skúšok a konfliktov, a dlhotrvajúceho zápasu a boja s hriechom, a horlivého a neustáleho modlitby a práce v pobožnosti, a zaujatosti mysle pri používaní všetkých prostriedkov. Tento rast bol sprevádzaný nielen veľkým zvýšením náboženských citov, ale aj veľmi viditeľnou zmenou vonkajšieho správania; najmä v živote nad svetom a vo väčšej miere stálosti a sily na ceste povinnosti a sebazaprenia; udržiavanie kresťanského zápasu pod pokušeniami a prekonávanie čas od času pod veľkými skúškami; vytrvávanie v neotrasiteľnom, nedotknutom pokoji a odpočinku pod zmenami a náhodami času, ako sú obdobia extrémnej bolesti a zjavného nebezpečenstva okamžitej smrti."

Nájdeme správy o podobných skúškach a zápasoch v životoch iných. To je to, čo môžeme očakávať. Súhlasí to s kresťanským životom, ako je opísaný v Božom slove. Je to „cez veľké utrpenie, že vstupujeme do kráľovstva nebeského“. Toto je cesta, po ktorej musíme ísť, ak chceme niekedy vstúpiť tam. Musíme urobiť z nábožnosti veľký biznis života, ktorému musí všetko ostatné ustúpiť. Musíme sa zapojiť do práce s celými svojimi dušami, hľadajúc u Krista silu proti našim duchovným nepriateľom; nasledovať príklad Pavla, „ zabudnúc na to, čo je za nami, a siahajúc po tom, čo je pred nami; usilujúc sa o cieľ pre cenu vysokého povolania Božieho v Kristovi Ježišovi“; a potom budeme nakoniec víťazmi, „cez Tого, ktorý nás miloval a dal sa za nás“.