Dcéry, Zúfalstvo, Strach a Vyslobodenie

Dcéry, Zúfalstvo, Strach a Vyzbavenie

Luke 8:40-56

Dr. Jonathan Pennington

Naše Písmo dnes ráno pochádza z Lukáša 8:40-56. Ak ste schopní, prosím, postavte sa pre čítanie Božieho slova.

Keď sa Ježiš vrátil, dav ho privítal, lebo všetci ho očakávali. Vtedy prišiel muž menom Jairus, vedúci synagógy, a padol Ježišovi k nohám, prosil ho, aby prišiel do jeho domu, lebo jeho jediná dcéra, dievča asi dvanástich rokov, umierala.

Cestou k nemu domu dav Ježiša takmer rozdrvil. A bola tam žena, ktorá dvanásty rok trpela krvácaním, ale nikto ju nedokázal vyliečiť. Prišla zozadu k nemu a dotkla sa okraja jeho plášťa, a okamžite krvácanie prestalo.

„Kto sa ma dotkol?“ pýtal sa Ježiš.

Keď všetci to zapreli, Peter povedal: „Majster, ľudia sa tlačia a tlačia proti tebe.“

Ježiš však povedal: „Niektorý sa ma dotkol; viem, že sila z mňa vyšla.“

Tu žena, vidiac, že nemôže zostať nepozorovanou, prišla chvejúc sa a padla k jeho nohám. Pred všetkými ľuďmi povedala, prečo sa ho dotkla a ako bola okamžite vyliečená.

Potom jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa vyliečila. Choď v pokoji.“

Zatiaľ čo Ježiš ešte hovoril, prišiel niekto z domu Jairusovho, vedúceho synagógy. „Tvoja dcéra je mŕtva,“ povedal. „Neobťažuj učiteľa viac.“

Keď to počul, Ježiš povedal Jairusovi: „Nebáť sa; len ver, a bude vyliečená.“

Keď prišiel k domu Jairusovmu, nikoho s ním nepustil dnu, okrem Petra, Jána, Jakuba a dieťaťa otca a matky. Medzitým všetci ľudia kvíčali a smútili za ňou.

„Prestante kvíčať,“ povedal Ježiš. „Není mŕtva, ale spí.“

Smiali sa mu, vedeli totiž, že zomrela. On však vzal jej za ruku a povedal: „Dieťa moje, vstaj!“ Jej duch sa vrátil a hneď vstala. Vtedy im Ježiš povedal, aby jej dali niečo jesť.

Her rodičia boli ohromení, ale on im prikázal, aby nikomu nepovedali, čo sa stalo.

To je slovo Pána.

No, wow. To je mocný príbeh. Známy príbeh. V skutočnosti sú to dva príbehy spletené dohromady. A časť dôvodu, prečo je taký známy, je tá, že Matúš, Marek a Lukáš ho zaznamenávajú rovnakým spôsobom: jeden príbeh začne, druhý ho preruší a potom prvý pokračuje. Učený tomu hovorí intercalácia, ale keďže je to grécky, rád o tom hovorím ako o gyre – jedna vrstva, potom náplň, potom konečná vrstva.

A Lukáš umiestňuje tento „gyro príbeh“ na koniec celej série scén, ktoré ukazujú Ježišovu moc v konaní dobra. Už v 7. kapitole uzdravuje služobníka stotníka zo diaľky. Vzkriesi vdovu syna. Odpúšťa hriechy. Umiestňuje búrku. Tesne predtým ukazuje autoritu nad duchovným svetom tým, že vypudí légiu démonov. A teraz, na záver tejto série portrétov Ježišovej autority, dostávame tento dvojitý príbeh.

Nie je to však len jednoducho dva príbehy spojené dohromady. Tieto príbehy zámerne odrážajú jeden druhého. Mohli by ste ho nazvať príbehom dvoch dcér. Dcéra Jáira v prvom príbehu a potom táto žena – ktorú Ježiš nazýva „Dcéra“ v najdôležitejšom okamihu.

Obidve dcéry sú tiež podľa židovského zákona rituálne nečisté – jedna v dôsledku chronického krvácania, druhá v dôsledku smrti. Na to sa ešte vrátime.

A potom tu je pozoruhodné spojenie dvanástich. Dvanásťročné dievča. Žena, ktorá dvanástimi rokmi trpí. Rok, keď sa narodilo toto dievča, bol rokom, keď začala trpieť táto žena. Neviditeľné vlákna spájajú ich životy a teraz - hoci sa pravdepodobne nikdy neznali - sa pretínajú v tento deň, v tejto chvíli, keď sa obe stretávajú s Ježišom a sú úplne premenené.

Tradične sa dievča stáva ženou vo dvanástich rokoch. Takže tu máme dve dcéry, dve ženy, ktorých príbehy sú previazané. A tým, že ich vidíme spolu, si myslím, že nám Boh chce povedať niečo hlboké.

Postupnosť ich príbehov je rovnaká: zúfalstvo, strach a vyslobodenie. To je pohyb, ktorým sa budeme riadiť.

Ak máte Bibliu - alebo môžete jednu otvoriť - prejdite na Lukáš 8, začínajúc od verša 40. Chcem spomaliť, venovať pozornosť a prejsť si, čo sa stane, aby sme mohli počuť, čo nám Boh chce povedať.

Prvá etapa je zúfalstvo.

Ježiš sa vrátil z toho zvláštneho výletu so svojimi učňami, kde sa stretol a uzdravil démonického. Teraz je späť v obývanej oblasti a všetci ho hľadajú. Počuli jeho učenie. Videli ho, ako uzdravuje. Vedia, že na ňom spočíva niečo z Božej prítomnosti. Takže sa dav tlačí.

Ale uprostred toho tlačiacemu davu sa otvára cesta. Prichádza VIP: Jairos, vedúci synagógy. Rešpektovaný, dôstojný muž. A ako pristupuje k Ježišovi?

Pada na Ježišove nohy a prosi ho.

Lukáš používa tento obraz znovu a znovu - padať na Ježišove nohy - ako telesné vyjadrenie zúfalstva. Je to nedobrovoľné. Je to to, čo sa stane, keď sa dno podlomí.

Nie som to nikdy sám nezaznamenal až do niekoľkých momentov v poslednom desaťročí - jeden počas obdobia hlbokej úzkosti a nespravodlivosti, keď som doslova spadol na zem. A potom, minulý rok, po operácii mozgového nádoru mojej ženy, asi osemnásť hodín neskôr, keď bola v neznesiteľnej bolesti a mysleli sme si, že koniec prišiel - nemohol som nepadnúť vedľa jej postele. Niektorí z vás tam boli. Niektorí z vás nie. Ale je to univerzálny ľudský prejav zúfalstva.

A prečo je Jairus zúfalý? Pretože jeho jediná dcéra - jeho vzácna dvanásťročná - umiera. Nie len chorá. Nie len znepokojujúca svojich rodičov spôsobom, ako deti často robia. Ona umiera.

A tak je rozrušený.

A ak sa pozriete len na tie prvé dva verše - verše 41 a 42 - toľko úzkosti, toľko bolesti, toľko strachu je v nich zbalené, že je ľahké čítať práve okolo emočnej váhy toho, čo tento muž prežíva. Ježiš, ktorého neustále vidíme preplneného súcitom, hovorí áno. Chodí s Jairusom. A koniec verše 42 nám opäť pripomína, že davy ho tlačia. Každý chce byť blízko neho.

Potom verš 43 predstavuje prerušenie:

Tam bola žena, ktorá bola dvanást rokov sužovaná krvácaním, ale nikto ju nedokázal vyliečiť.

Mark dodáva, že minula všetko, čo mala, na lekárov, a namiesto toho, aby sa zlepšila, sa len zhoršila.

Takže s Jairusom vidíme akútne zúfalstvo - náhlu krízu. S touto ženou vidíme chronické zúfalstvo - dvanást dlhých rokov utrpenia. A podľa Levitiku 15, nech už bolo jej zdravotné stav akýkoľvek, zaradil ju do kategórie rituálne nečistej. Nie hriešnej. Nie viny. Ale oddelenej. Odrezanej.

A pretože jej stav nikdy neskončil, oddelenie nikdy neskončilo. Čokoľvek sa dotkla, mohlo sa stať nečistým. Ktokoľvek sa jej dotkol. Nedokázala sa modliť v chráme. Pravdepodobne nedokázala ani vstúpiť do Jeruzalema. Bola izolovaná. Sám. Chudobná. Vyvrhnutá.

Snažte sa predstaviť si to: dvanásty rokov bez toho, aby niekto prišiel do kontaktu. Dvanásty rokov bez toho, aby bola niekto pozvaná do niekoho domov. Dvanásty rokov bez spoločenstva.

A teraz - tu - vidí svoju šancu. Dava je obrovská. Každý sa tlačí. Nikto nemôže nič jasne vidieť. Učeníci sa snažia zvládnuť chaos. A ona si myslí: Ak sa len dostanem dostatočne blízko... nikto si ma nevšimne. Nikto ma nerozpozná. Ak sa len dotknem okraja jeho plášťa... verím, že budem uzdravená.

Takže sa pretláča cez dav, pravdepodobne so šálom stiahnutým nízko, a siaha von. Dotýka sa lemu jeho šiat.

A okamžite - vie. Jej telo jej hovorí. Ako keď kĺb zapadne na svoje miesto. Alebo ako ten okamih, keď psychologický bremeno, ktorého si ani plne neuvedomovala, náhle zmizne a uvedomí si, ako ťažké to bolo. Vie, že je uzdravená.

Predstavujem si, že takmer nemohla uveriť - radosť zmiešaná s nedôverou, zmiešaná so strachom dúfať znovu.

Príbeh mohol skončiť tam. Mnohé príbehy končia tak. Ľudia stretnú Ježiša, dostanú uzdravenie a pokračujú svojou cestou. A s Jairom by Ježiš mohol jednoducho uzdraviť jeho dcéru zo diaľky, ako to urobil v kapitole 7.

Niečo však nečakané sa stane. Je tu ďalší krok. Nie len zúfalstvo a vyslobodenie - ale hrôza.

Pozrite sa na verš 45:

"Kto ma dotkol?" spýtal sa Ježiš.

Každý to popiera. Peter hovorí, čo by povedal ktorýkoľvek z nás: Pane, každý sa Ťa dotýka. Ale Ježiš vie, že sa stalo niečo iné. Vie, že z neho vyšla sila.

A to je zvláštne. Je to jediné zázračné uzdravenie ako toto - niekto sa dotkne Ježišovho šatu a je uzdravený. Takmer to pôsobí magicky, ako palica uzdravenia alebo kryštál v rozprávke. Ale to sa nedeje. Toto je osobné. Toto je viera. Preto Ježiš vie.

Veď veľa ľudí do neho vrážalo. Len jeden dostal uzdravenie.

A teraz sa zúfalstvo ženy mení na strach. Dúfala, že zostane anonymná. Uspela. Bola vyliečená. Mohla by sa skryť. Ale Ježiš zastaví celý dav a pýta sa: Kto ma dotkol?

Jej okamžitá radosť sa zrútila do strachu. Dvanást rokov hanby, vylúčenia, osamelosti — teraz všetko vyšlo najavo. Dotkla sa Ježiša, potenciálne ho znečistila. Urobila to tajne. A teraz stojí pred mužom Božím s nepredstaviteľnou autoritou.

Verš 47:

Tu žena, vidiac, že nemôže zostať nepozorovaná, prišla chvejúc sa a padla k jeho nohám. Pred všetkým ľudom povedala, prečo sa ho dotkla a ako bola okamžite vyliečená.

Rovnako ako Jairus, aj ona padla k Ježišovým nohám. Ale nielen v zúfalstve — aj v strachu. Netuší, čo sa stane ďalej. Jediné, čo môže urobiť, je byť úprimná a hodiť sa k nemu.

A skôr, než počujeme Ježišovu odpoveď, pozrime sa na verš 49:

Kým Ježiš ešte hovoril, prišiel niekto z domu Jairusovho. "Tvoja dcéra je mŕtva," povedal. "Neobťažuj učiteľa už viac."

Tak ako sa dej ženy mení zo zúfalstva v radosť a potom v strach, aj Jairusov príbeh sa mení zo zúfalstva v strach. Vidí posla. Počuje chladné slová.

A ak sa pokúsiš predstaviť si Jairusovu situáciu — skutočne si ju predstaviť — môžeš cítiť napätie. Je zúfalý. Prosil Ježiša, aby prišiel. Ježiš súhlasil. Ale dav spomaľuje všetko. Ľudia tlačia zo všetkých strán. A Jairus musí myslieť: Pane, prosím — moja dcéra umiera. Nemáme čas na toto.

A potom Ježiš zastaví.

A táto žena — vyvrhnutá — prichádza vpred a padá k jeho kolenám. A všetko, čo môže Jairus myslieť, je: Nemáme čas na toto. Moja dcéra umiera. Prosím, Pane, musíme ísť.

A potom, uprostred toho agonizujúceho meškania, počuje chladné slová:

"Tvoja dcéra je mŕtva.

Neobťažuj učiteľa už viac."

Opakuje smútok Márie a Marty v Jánovi 11, keď ich brat zomrel a Ježiš neprišiel včas.

Obe príbehy majú zvrat, ktorý nečakáme. Prechádzajú z hrozného do horšieho. Z zúfalstva do hrôzy.

Ale tieto dve dcéry majú práve zažiť niečo iné. A tu vstupuje tretí pohyb — vyslobodenie.

Poďme sa vrátiť k krvácajúcej žene. Trasie sa pri Ježišových nohách, pravdepodobne sa bojí, že by mohol vziať späť uzdravenie, alebo že by ju mohol hanobiť verejne, alebo by aspoň povedal: Dobre, môžeš si to nechať, ale čo si urobila, bolo zlé.

Čo on povie?

Verse 48:

“Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.

Choď v pokoji.”

Namiesto toho, aby ju pokarhal, alebo aby stiahol svoju moc, požehnáva ju. Nazýva ju Dcéra — slovo, ktoré Ježiš nikdy nepoužíva pre nikoho iného v evanjeliách. A posiela ju preč v pokoji.

A to nám opäť ukazuje: toto nebola mágia. Toto nebol moment liečebného amuletu. Ježiš vyzdvihuje jej vieru. Chce, aby ona — a všetci ostatní — pochopili, čo sa skutočne stalo.

A všimnite si paralelu s Jairiom. Ihneď vo verse 50, keď príde správa o smrti jeho dcéry, Ježiš sa k nemu otočí a povie:

“Nebáť sa.

Ver, a bude uzdravená.”

Viera opäť.

A presne to sa stane. Ak sa pozriete na ďalšie verše, Ježiš ide do Jairiovej domu. Dievča je mŕtve. Každý to vie. Nedovolí davu nasledovať — len Petra, Jakuba, Jána a rodičov. Vstúpia do miestnosti, kde leží mladé dievča.

Cestou Ježiš hovorí: “Prečo plačete? Nie je mŕtva, ale spí.” Smejú sa mu. Poznajú smrť, keď ju vidia. Ale Ježiš často znamená viac, než jeho slová spočiatku naznačujú.

A prečo to hovorí? Pozrite sa na verš 56. Po vzkriesení dievčaťa im hovorí, aby nikomu nepovedali, čo sa stalo. Ježiš sa nesnaží rozhýbať dav. Nesnaží sa získať popularitu alebo začať hnutie. Ak by chcel slávu, urobil by toto zázračné znamenie na ulici.

Koná z milosrdenstva — čistého, úprimného milosrdenstva. Obracia život tejto rodine, ale nie je zainteresovaný na efekte. Prišiel uzdraviť, áno — ale aj učiť, zvestovať kráľovstvo a nakoniec umrieť a vstať z mŕtvych, čím inauguroval nové vzťahy medzi Bohom a ľudstvom.

Takže zúfalstvo, ktoré sa zmenilo na hrôzu, sa teraz mení na vyslobodenie — pre obe dcéry.

A čo to znamená pre nás?

Keď som tento týždeň uvažoval o tomto príbehu, pomyslel som si: v jednom zmysle by stačilo jednoducho stáť v úžase. Vidieť Ježišovu moc. Pripomenúť si, že ten istý Ježiš, ktorý tieto veci urobil, je dnes živý, prítomný s nami, mocný a milosrdný a úmyselný.

Ale chcem vyvodiť dve vety — dve pravdy — o ktorých si myslím, že nás Boh vyzýva vidieť.

Prvé:

Boh chce, aby sme získali úplnejší obraz o tom, kto je Ježiš a čo robí pre ľudí — pre nás.

Správne hovoríme o Ježišovej smrti a vzkriesení pre odpustenie hriechov. To je podstatné. Nevyhnutné. Ale to nie je celý príbeh.

Príbehy ako tento nám ukazujú, že Ježišova práca tiež zahŕňa: * očistenie toho, čo je nečisté * odstránenie hanby * víťazstvo nad smrťou * vyslobodenie ľudí z beznádejných situácií * obnovenie ľudí do spoločnosti

Obidve dcéry sú obnovené do svojich spoločenstiev. Rovnako ako démonizovaný v predchádzajúcom príbehu. Tom Wright to krásne vyjadril: Ježiš sa zaoberá problémami sveta. Víta náš chvejúci sa dotyk. A reaguje ústredným biblickým príkazom: Nebáť sa.

Ježiš neodpúšťa len hriechy — odstraňuje hanbu. Nesľubuje len večný život — zbedačuje smrť. Nerovnoprávňuje nás len s Bohom — obnovuje nás jedni s druhými.

A to je stále pravda dnes. Niektorí z vás tu — alebo sledujúci online — sa cítia izolovaní. Hanba. Ľútosť. Trápnosť. Zvonku vyzeráte, ako by ste boli v poriadku. Vnútri sa cítite sami.

Ježiš prišiel nielen aby vám odpustil, ale aby vás obnovil — sebe a ostatným. Či už sú vaše pády verejné alebo súkromné, vzťahové alebo finančné, vaša hanba môže byť odstránená. Môžete byť obnovení do spoločnosti, po ktorej túžite.

Jeden komentátor to povedal dobre:

„Nenechajte učiteľa viac trpieť“ nie je nikdy správna odpoveď na naše problémy.

Možno dnes sa cítite za hranicou nádeje. Príliš hanební. Príliš zlomení. Príliš ďaleko.

„Nenechajte učiteľa viac trpieť“ však nikdy nie je správna odpoveď.

Týž rovnaký Ježiš, ktorý sa dotkol týchto životov, sa dotýka aj našich. A chceme byť cirkvou, kde je táto obnova vítaná. Nemusíte mať svoj život najprv v poriadku. Ste vítaní byť obnovení.

A to všetko je dostupné nie výkonom, ale vierou — padnutím k Ježišovým nohám, v srdci alebo telom, a vyznaním svojej potreby.

Čo vedie k druhej pravde:

Boh používa zúfalstvo a strach na to, aby nás premenil — či už príde vyslobodenie alebo nie.

V týchto príbehoch sa vyslobodenie deje. Ale niekedy sa to nedeje. A napriek tomu Boh používa zúfalstvo a strach na to, aby nás premenil — či už príde vyslobodenie alebo nie.

Tento týždeň som mal možnosť — niektoré z toho plánované, väčšina neplánovaná — tráviť veľa času s mnohými z vás. Čas s ľuďmi tu, ľuďmi ďaleko. Čas pastoračnej práce, počúvania, držania priestoru, poradenstva, modlitieb. Bol to obzvlášť ťažký týždeň — plný zúfalých situácií a skľúčajúcich situácií.

Bol som so staršími svätými, ktorí sa starajú o manželov s demenciou, zatiaľ čo sami čelia rakovine.

Bol som s ľuďmi, ktorých životy vyzerajú zvonka ako vyleštené, ale sú plné viny, úzkosti a ľútosti.

Posadil som sa s ľuďmi v ruinách straty práce, rozbitých manželstiev a konfliktov s dospelými deťmi, ktoré nevedia navigovať.

Rozprával som sa dokonca so študentom a priateľom, ktorý pracuje v štábe Cirkvi zmluvy Kristovej v Nashvillle, kde sa pred mesiacom stali tragické udalosti. Bol vo svojej kancelárii, keď sa to stalo - len čo nebol zabitý - a potom stál na parkovisku a bol svedkom ťažkých následkov. Zúfalstvo.

Existuje jeden rozhovor, ktorý chcem s vami zdieľať, pretože táto osoba ma o to požiadala. Chris mi dal povolenie to zdieľať. Inak by som to neurobil.

Ide o nášho brata, Andrewa Toya. Mnohí z vás poznajú Andrewa a Sarah Beth. Sú členmi Sojourn. Andrew zápasí so zdravotnými problémami už dlhú dobu, ale v posledných týždňoch sa veci vyvinuli veľmi ťažko. Momentálne je v nemocničnom lôžku - môže práve teraz sledovať - z Cincinnati, čelí veľkej operácii so značnými komplikáciami. Pred niekoľkými dňami sa veľmi priamo opýtal svojich lekárov: „Aké sú moje šance na smrť?“ A odpoveď nebola nízka.

Tak sme mali dlhý telefonický rozhovor. Smrť je pre neho teraz veľmi reálna v spôsobe, akým väčšina z nás žije v popieraní. Hovorili sme o Lukášovi 18 - jednom z mojich obľúbených úryvkov - kde Ježiš rozpráva príbeh o dvoch mužoch, ktorí sa modlia: jeden sebavedomý vo svojej vlastnej spravodlivosti, druhý bolestne si vedomý svojho hriechu a zlomenosti. Jeden hovorí: „Ďakujem, že nie som ako ten muž.“ Druhý môže povedať len: „Bože, zmiluj sa nade mnou, hriešnikom.“ A Ježiš sa pýta: Ktorý z nich odišiel ospravedlnený?

Už sme o tom hovorili. Už sme hovorili o Lukášovi 8. Už sme dnes hovorili o tejto príbehu. A chváľme Boha za milosť v Andrewovom hlase - jednoduchosť dôvery Ježišovi tvárou v tvár hrôze, jasnosť, ktorá prichádza, keď smrť nie je teoretická, ale možná. Toto je zvláštny dar zúfalstva. Zvláštny dar hrôzy. Ujasňuje, čo je dôležité. Ujasňuje, na čo je život.

A môžete sa ku mne pridať v modlitbe, aby Bôh úplne vyslobodil Andrew - aby Bôh ušetril jeho a jeho rodinu tohto utrpenia. Bôh to môže urobiť. Ale podľa Andrewovho vlastného svedectva - čo chcel, aby som vám povedal - je toto:

Bôh je s ním prítomný v tejto hroznej situácii, či už príde vyslobodenie alebo nie.

To je krásne. Lebo s Bohom sú veci iné. Poznanie toho, kto je Bôh ako Vysloboditeľ - aj keď vyslobodenie mešká alebo neprichádza - mení všetko.

Mám rád tieto verše z Deuteronómia. Izrael bol na púšti štyridsať rokov - štyridsať rokov zúfalstva, strachu, straty a bolesti. A Mojžiš hovorí v Deuteronómii 8:

Budeš si pamätať celý ten spôsob, akým ťa PÁN, tvoj Bôh, viedol týchto štyridsať rokov na púšti, aby ťa ponížil, skúšal, aby vedel, čo je v tvojom srdci... A ponížil ťa, dovolil ti hladovať a kŕmil ťa mannou... aby ti dal vedieť, že človek nežije len chlebom, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Pána... aby ťa ponížil a skúšal, aby ti na konci urobil dobre.

To je jasnosť, ktorá prichádza na púšti.

To je jasnosť, ktorá prichádza v zúfalstve.

To je jasnosť, ktorá prichádza v hrôze.

Henry David Thoreau slávne povedal: „Väčšina ľudí žije životom tichého zúfalstva.“ Ďalej hovorí: to, čo nazývame rezignáciou, je vlastne potvrdené zúfalstvo. A nevedomá beznádej sa skrýva pod zábavami života.

Neznal, kde ste dnes. Viem, že mnohí z vás sú v zúfalej situácii. Niektorí z vás sú v strachu. Niektorí sa cítia dobre — a to je dobré. Sú sezóny odpočinku. Ale skôr alebo neskôr každý z nás bude čeliť našim hraniciam — našej smrteľnosti, našej nedostatku kontroly.

A posolstvo Božie je tu, že ten istý Boh, ktorý bol prítomný Jairusovi a jeho dcére, a tejto krvácajúcej žene, je ten istý Boh, ktorý sa nezmenil. On je prítomný teraz pre nás v Ježišovi. To je skutočne dobrá správa.

Kdekoľvek sa nachádzate dnes — alebo ak nie dnes, tak niekedy čoskoro — keď čelíte zúfalstvu a strachu, existuje nádej.

Existuje nádej, pretože Boh bude prítomný s vami.

Existuje nádej, pretože Ježiš víta trasúcich sa.

Existuje nádej, pretože viera — jednoduchá, zúfalá viera — otvára dvere k jeho prítomnosti.

Dr. Jonathan T. Pennington je v súčasnosti profesorom výkladu Nového zákona na Southern Seminary v Louisville, Kentucky. Pravidelne tiež pôsobil ako hosťujúci profesor na Reformed Theological Seminary (Orlando), Southeastern Seminary, The Village Church Institute (Dallas) a The Institute of Biblical Studies v Orlande, FL, ako aj na Morling College (Melbourne, Austrália).

Tento článok je založený na doslovnom texte kázne Dr. Pennington. Bol ľahko upravovaný v Copilote, ako aj teologickým personálom v Third Millennium Ministries.